Ida Kelarová: Rómov musíme zmeniť cez deti

Na jej koncertoch diváci len ťažko premáhajú emócie. Rómske balady spieva tak dobre, že jej albumy už dvakrát nominovali na českú hudobnú cenu Anděl a časopis Rolling Stone pre jej štýl vytvoril samostatný názov. IDA KELAROVÁ sa okrem koncertovania venuje aj rómskym deťom a počas takéhoto hľadania talentov v Košiciach-Šaci nám poskytla rozhovor.

Vaša mladšia sestra, vynikajúca speváčka a huslistka Iva Bittová v jednom z rozhovorov povedala, že sa necíti ako Rómka.

„Neviem, ale je to zvláštne. Iva má oveľa viac rómskych čŕt ako ja, ja sa k Rómom hrdo hlásim, ona nie. Raz mi povedala, že to jednoducho nerieši. Je to asi tým, že Iva netrávila toľko času u otcových príbuzných na Slovensku, nemala s rodinou až taký blízky vzťah, nezažila to, čo som zažívala ja. Ani ona, ani ďalšia sestra Regina nemajú také spomienky ako ja. Pre mňa bol otec a jeho rodisko ako magnet. Keď som bola staršia, ušla som tam. A keď on vyštartoval, nalepila som sa naňho a už sa ma nevedel zbaviť. Víkendy, Vianoce, prázdniny som bola s otcovou rodinou, ktorá mala na mňa veľký vplyv. A možno je to aj v génoch. Ja som vlastne čierna ovca rodiny. Nech si hovorí, kto chce, čo chce. Vyštudovala som konzervatórium, precestovala som celý svet, ale to, čo mi dali Rómovia, mi nikdy nikto nedal. Vďaka nim sa cítim nesmierne bohatá. A o svoje bohatstvo sa snažím deliť nielen s dospelými, ale najmä s rómskymi deťmi.“

Na Slovensku žije podľa najčerstvejších výskumov viac ako 400-tisíc Rómov, aj to je len odhad. Podľa posledného sčítania ľudu sa však k rómskej národnosti hlási podstatne menej obyvateľov Slovenska. Ako si to vysvetľujete?

„Veď vidíte, čo sa deje, v akom svete žijeme, že ľudia prestávajú byť samými sebou, že deti akoby opúšťali vlastné ja, hanbia sa za to, že sú Rómovia. Je to spojené s dejinami. Nikdy ich nikto nikde nechcel, nikde neboli a nie sú vítaní. Je to strach, ktorý určuje ich vedomie. Pretože keby sa v týchto končinách náhodou objavil novodobý Hitler, do plynu by prví išli Cigáni. Stačí počúvať názory ľudí. Keď som bola naposledy v Rudňanoch, zabudla som, kde je odbočka do osady. Opýtala som sa na to panej v mojom veku. Pýta sa ma, či ideme za Cigánmi. A ja jej na to, že áno. Viete, čo povedala? Tak ich tam všetkých postrieľajte! Takže kým sa tu bude odohrávať vojna, nikdy sa tu nemôže zrodiť nič pozitívne a ani tie deti, ktoré si nevyberajú rodičov, nečaká nič dobré. Rómovia si to uvedomujú. A ja s nimi. Preto je dôležité pokúsiť sa zbúrať múr, ktorý nás delí, z oboch strán. A hoci sa nám to tak skoro nepodarí, snažíme sa ho aspoň nahlodať, podkopať.“

Vezmime si to z druhej strany. Ľudia, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti osád, trpia. Sú vystavení permanentným útokom, Rómovia im kradnú úrodu, nedajú im dýchať. Kým budú žiť v biede, totálnom nedostatku základných potrieb, zrejme sa nič nezmení.

„Sama by som nechcela žiť vedľa osady. Napriek tomu rozmýšľam, že by som do takej osady išla aspoň na rok bývať a dať ich tam trochu do poriadku. Keby takto žil Neróm, tak mu vezmú deti, hygienici mu zbúrajú chatrč, vezmú mu dávky. Ale ich v podstate nikto nerieši, aj keď sú na to páky, inštitúcie, úrady. Poznám veľa Rómov, ktorí odišli do zahraničia a vrátili sa ako vymenení. Vidíte na nich, že zmenili svoje názory, spôsob myslenia, pretože na vlastné oči videli a na vlastnej koži skúsili, že sa dá vymaniť z chudoby. Aj ich deti sú úplne iné. Ale čo ten, kto je uväznený vo vlastnej biede? A keby len v biede, ale aj v nevýslovnej špine. Stále, keď prídem do osady, hovorím: To, že ste chudobní, neznamená, že musíte žiť v špine! Veď sa pozrite na svoje deti! A tých mi je najviac ľúto.

Práve preto sa im venujem. Pretože som presvedčená, že keď chceme niečo v živote Rómov zmeniť, musíme začať pri najmenších. Starý strom už nikdy nikto nepresadí... Keď napríklad vezmem deti z osád do Švajčiarska na obrovský festival alebo ideme vystupovať do Bruselu, kde sa majú možnosť prezentovať, zrazu vidia, že sa dá žiť aj inak. Je to síce drina, pretože my ich vlastne vychovávame - musíme ich naučiť napríklad jesť príborom, pozdraviť, poprosiť, poďakovať, dodržiavať nejakú disciplínu, priznať sa, keď čosi vystroja, neklamať... Ale v momente, keď vám tie deti uveria a rešpektujú vás, už to frčí.“

Počas seminára, (FOTO PRE SME - JOŽO JAROŠÍK)

Pred niekoľkými rokmi ste kúpili talentovaným deťom z osád hudobné nástroje. Tešili ste sa, že ste im pomohli, že z nich môže niečo byť. Po mesiaci ste s hrôzou zistili, že rodičia jedného z nich predali gitaru, za dva mesiace už nebol klavír.

„Žiaľ, to je klasika. Lenže za tým je opäť rodič, nie dieťa. A keď vás niekto takto napáli, druhýkrát už to neurobíte. Uvedomila som si, že je to hlúposť. My sme im verili, hovorili sme si, že tie deti si to zaslúžia, ale neuvedomili sme si, že ten otec vezme dieťaťu to, čo má rado, predá nástroj, odhliadnuc od toho, či za to kúpi múku, alebo alkohol. Ale nevzdám to. Skôr to bolo pre mňa poučenie. My sa vlastne učíme ako pomáhať.“

O Rómoch sa hovorí, že muzikalitu majú v krvi. Nie je to len mýtus?

„Pred dvadsiatimi rokmi sme v osadách vždy vyňuchali nejaký skvost, výnimočný talent. Dnes ich je stále menej a menej, musíme ich hľadať doslova lupou. Talent nestačí, osemdesiat percent úspechu je drina. A, žiaľ, rodičia v osadách sa deťom nevenujú. Dnes spočítate na prstoch jednej ruky osadníkov, ktorí dokážu hrať na nejakom nástroji. Kedysi bol takmer v každej rodine jeden muzikant. Pamätám si, že u príbuzných na Slovensku vyhrávala celá rodina a priatelia aj dva dni a dve noci. Dnes už také niečo nejestvuje. Pustia si prehrávač a tým to hasne.“

Na Slovensku sa uvažuje o zavedení internátnych škôl pre talentované deti z chudobných, predovšetkým rómskych rodín. Pomohlo by to?

Určite. Ale len za predpokladu, že vedenie školy, učitelia a vychovávatelia budú naozaj odborníci, pre ktorých práca s rómskymi deťmi bude poslaním a budú ju robiť úprimne, zo srdca, s láskou, trpezlivosťou, nezištne. V opačnom prípade to nemôže fungovať. Môj sen je byť riaditeľkou takej školy. Pretože aj keď príde dieťa nadšené domov z nášho workshopu, demotivujúce, ubíjajúce prostredie chatrčí a osady ho zomelie. Práve preto sa snažíme s deťmi pracovať dlhodobo, cieľavedome, systematicky.“

Nemrzí vás, ako väčšina Rómov v osadách žije?

„Pravdupovediac, niekedy by som s tým všetkým najradšej sekla. Pretože tieto projekty prinášajú viac starostí ako radosti. Ale keď vidím rozžiarené oči na špinavej tvári dieťaťa s čistou dušou, nedá mi to. Predsa deti nemôžu za svojich rodičov. Veľa ľudí v Čechách i na Slovensku im chce pomôcť, ale nevie ako. Aj o tom sú naše workshopy.“

Jestvuje nekonečné množstvo koncepcií, reforiem, pokusov o riešenie problémov rómskej menšiny. Všetky sa zatiaľ končia neúspešne.

„Samozrejme, je to obrovský balík problémov, ktoré ja nevyriešim. Mám pocit, že z tohto sveta odídem skôr, ako sa niečo zásadné zmení k lepšiemu alebo sa to celé zrúti. Ale budem umierať v nádeji, že som zasadila aspoň do tých detí nejaké semienko, z ktorého raz niečo vyrastie. Pretože deti sú budúcnosť, im sa treba venovať. Starý strom už nikto nepresadí. Rómovia musia urobiť poriadok medzi sebou. To dokáže až nová generácia, ktorej sa venujeme.“

Prišli ste do Košíc učiť učiteľov, ako majú učiť?

„To by som si netrúfala. A naučiť sa to ani nedá, pretože celé je to veľmi úzko spojené s mojím životom. Za dvadsať rokov práce s deťmi som sa od nich už naučila dosť. Ja sa s učiteľmi môžem maximálne podeliť o svoje zážitky a skúsenosti, môžem im len pomôcť otvoriť sa voči rómskym deťom, pochopiť, čo takáto nesmierne citlivá detská dušička potrebuje, presvedčiť ich, že keď ich práca má vychádzať z hlavy a nie zo srdca, ich snaženie je zbytočné. Dôležité je, aby tú prácu robili nezištne. Keby to robili len pre peniaze, pri prvom probléme to celé skolabuje.“

(FOTO: MARFA - DAVID PORT)

Okrem workshopov spevu a tanca robíte aj letné tvorivé tábory pre rómske deti, koncerty talentov doma i v zahraničí. Koľko z vašich detí sa už postavilo na vlastné nohy?

„Rómovia majú strašne málo vzorov. Spod našich rúk vyšla prvá generácia detí, ktoré môžu byť vzormi pre ostatných. Sú to ľudia, ktorí mi veria a sú schopní odkaz šíriť nezištne a s pokorou ďalej. Sama by som všetky tie aktivity nezvládla a práve títo ľudia by mali byť pokračovateľmi zmysluplných projektov, ktoré sa v praxi osvedčili. Napríklad tanečník Oto Bunda, rodák zo Šace, žije v Čechách a sedem rokov s nami spolupracuje. Dnes už nemusím sedieť na jeho hodinách, pretože mu absolútne verím, viem, že dokáže prebudiť v deťoch i dospelých driemajúci talent, otvoriť ich dušu. Alebo Mižo Mižigár. Študuje romistiku na Karlovej univerzite. Dokáže plynulo prednášať vo viacerých jazykoch, napríklad dejiny Rómov.

Pretože nielen majorita, ale ani samotní Rómovia ich nepoznajú. Sú to ľudia, ktorí sa celou dušou oddali rómstvu, sú hrdí na svoj pôvod, kultúru a vehementne bojujú za to, aby Rómovia mali svoje vzory, ktoré by ich motivovali a ukázali im cestu, aby sa nevzdávali a chopili sa šance. Igor Berky z Vranova nad Topľou od dvoch rokov žil v detskom domove, teda v nerómskom prostredí. Čierny ako uhoľ, ale nevedel povedať slovo po rómsky. Akurát cítil, že je v ňom čosi iné. Chlapec mal nádherný hlas, ale nevedel o tom. Zaspievali sme si rómsku pesničku a vtedy sa otvoril, uvedomil si, že je Róm. Vytiahli sme ho odtiaľ, dnes funguje ako spevák v Mestskom divadle v Brne. Nebyť toho, že sa ho ujmeme, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa ocitol ako väčšina detí z domovov s kufríkom na ulici. A bohvie, kde by skončil.“

Nie všetky príbehy sa však končili happy endom. Príkladom je víťazka súťaže Slovensko hľadá SuperStar Vierka Berkyová.

„Vierka bola naozaj výnimočný talent, ktorý sa narodí možno raz za sto rokov. Preto som ju zobrala aj s päťčlennou rodinou ku mne domov, venovala som sa jej, príbuzným sme našli robotu. Keď už stáli na vlastných nohách, otec ju nútil spievať po kadejakých nočných baroch a kútoch, rodina sa na nej doslova priživovala, zneužívali jej talent. Potom vyhrala SuperStar. Ja tu súťaž veľmi nemusím, ale otvorilo jej to mnoho ďalších dvier. Netuším, kde sú, počula som, že vraj niekde v zahraničí a dievča údajne znovu spieva kdekade. Veľká škoda. Vierka to mohla dotiahnuť naozaj ďaleko.“

Jeden z najprestížnejších hudobných časopisov Rolling Stone sa nadchýnal vaším džezovým albumom Aven bachtale, jedinečným štýlom, ktorý nazval romjazz. Ako by ste vy definovali svoju hudbu?

„Nie som rada, keď nás škatuľkujú. A v princípe nad tým ani neuvažujem. Jednoducho, spievam tak, ako cítim, o tom, čo prežívam. Keď potrebujem niečo povedať a neviem to opísať slovami, tak to radšej zaspievam. Môj otecko mi stále hovoril: Nemusíš študovať jazyky, venuj sa hudbe a každý na svete ti porozumie... Vyskúšala som toho naozaj veľa od klasickej hudby cez ľudovky, etno, rock, folk až po rómske piesne, ktoré ma oslovili najhlbšie. Napríklad so skvelým Škampovým kvartetom sme nahrali album Rómska balada. Už pár rokov ma to ťahalo k džezu. Skúsili sme to prepojiť. A mám pocit, že aj keď som do toho išla s malou dušičkou, akýmsi zázrakom nám to vyšlo.“

Stačí na spojenie džezu a rómskej hudby odvaha experimentovať či potreba zmeny?

„Zdá sa mi, akoby som občas odkiaľsi zhora či od svojho nebohého otecka dostala prapodivný impulz. Zrazu som chcela do džezu vniesť nejaké nové témy, vlastné pocity, pokúsiť sa urobiť ho tak 'po cigánsky'. Na spojenie cigánskej muziky s džezom treba mať aj šťastie. A mne sa podarilo dať dokopy skvelých, prevažne rómskych inštrumentalistov, pre ktorých je džez srdcovou záležitosťou. Sú to Rómovia zo Slovenska a Česka, na ktorých môžeme byť právom hrdí. Napríklad klavirista Ondrej Krajňák a kontrabasista Tomáš Kaštan Baroš študovali džez na Berklee College of Music v Bostone. Kto hľadá, občas aj nájde.“

Kde sú hranice medzi džezom a rómskou hudbou?

„Cigánska hudba obsahuje veľa džezových prvkov – harmónie a disharmónie, improvizáciu, rytmus, no predovšetkým dušu. Aj čardáš je v podstate džez! Mňa k džezu priviedla práve naša hudba.“

Vaša mamka je „biela“ Moravanka, otec slovenský Róm. Dlhé roky ste údajne ani netušili, že ste Rómka. Téma Rómov bola v rodine tabu?

„Môj otec bol krásny človek a výborný muzikant. Celý život sa však hanbil za svoj pôvod, a tak to pred nami tajil. Dusil to v sebe, až ho to zabilo. Zomrel, keď mal 51 rokov. On mi daroval to najcennejšie – lásku k hudbe. A práve vďaka nemu som si uvedomila, že spev človeka oslobodzuje, že človek by mal dokázať vyspievať z hĺbky duše svoje pocity, horkosť a bôľ, ale aj radosť a nadšenie. Dnes sa veľmi nenosí, aby človek vyjadroval svoje city. Práve naopak. Už deťom hovoríme, že plakať je hanba.

Ja tvrdím opak, treba sa vyplakať. Môj otecko pokojne mohol povedať, keď sme už vyrástli, som hrdý na svoj pôvod, pretože on sa naozaj nemal za čo hanbiť. Nedokázal to. Ja sa snažím v deckách otvoriť ich dušu. Ony dokážu perfektne zaspievať veci od Michaela Jacksona či Whitney Houston. Ja im však ponúkam rómske pesničky, ktoré majú dušu, vediem ich k tomu, aby spievali vo svojom jazyku, boli samy sebou, nekopírovali. Keď to pochopia a otvoria sa, zrazu si uvedomia, aká nádherná je rómska pieseň, že majú byť na čo hrdé.“

(FOTO MAFRA - ONDŘEJ LITTERA)

Vy ste doma rozprávali po rómsky?

„Nikdy. Ani slovo. Nikto z rodiny nehovoril pred nami v našom materinskom jazyku. Napríklad náš pôvod tajila pred nami aj babička z otcovej strany. Nikdy som ju nepočula prerieknuť jediné rómske slovo. Potom však vážne ochorela, mala silnú sklerózu, úplne jej vypla pamäť. A vtedy som zažila šok. Začala nadávať po rómsky, išlo to z nej neuveriteľne. Pamätám si, ako sa ju snažili umlčať, vraj, buď ticho, veď je tu Ida...“

Kedy sa to vo vás prelomilo? Odkedy sa hrdo hlásite k Rómom?

„Istý čas som žila vo Walese vo Veľkej Británii. Tam ma zastihla správa o oteckovej smrti. Vtedy som si uvedomila, že som navždy stratila svojho najbližšieho, milovaného človeka, že odišiel bez toho, aby som sa s ním mohla rozlúčiť, poďakovať sa mu. Na všetko už bolo neskoro. Všetky svoje tajomstvá si zobral do hrobu. To bol môj životný zlom.“