BRATISLAVA. Projekty určené len Rómom podľa neho nemajú veľký význam, za najdôležitejšie považuje vzdelanie.
Aktivista Roman Krok (28) pochádza z Česka, vyrástol v Holandsku a dnes pracuje na Slovensku.
Pred rokom počas stupňujúcich sa protirómskych nálad vystúpil s emotívnym prejavom v Bruseli, za čo si vyslúžil prezývku rómsky Obama.
Šancu pre zlepšenie spolužitia vidí v zmene myslenia majority i rómskej menšiny. Prví podľa neho potrebujú zmeniť postoj k životu, druhí zase odbúrať predsudky.
V januári sa po dvadsiatich rokoch presťahoval z Holandska do Bratislavy, od spoločnosti IBM dostal ponuku pracovať na Slovensku.
"Oslovil som aktivistov, ktorí tu pracujú s rómskymi deťmi a ponúkol im bezplatné doučovanie angličtiny vo svojom voľnom čase," načrtá Roman svoje prvé aktivity v Bratislave.
V najbližšom čase chce navštíviť najväčšie rómske sídlisko Lunik IX.
Mladík s univerzitným diplomom sa narodil v rómskom gete v českom Náchode a vyrástol v holandskom azylovom gete pre imigrantov. Jeho otec pracoval ako zvárač, matka bola krajčírkou v miestnej textilke.
Vysokoškolsky vzdelaný muž sa bez problémov dohovorí piatimi jazykmi.
Roman Krok chce zmeniť stereotypný pohľad na Rómov
FOTO: SME - GABRIEL KUCHTA
Do špeciálnej školy nemusel
- Medzinárodný deň Rómov vyhlásili 8. apríla 1990,
- pripomína prvé svetové zhromaždenie Rómov v Londýne v roku 1971, stretnutie vtedy organizoval slovenský lekár Ján Cibuľa,
- prijali na ňom rómsku vlajku aj rómsku hymnu a pojem rómsky národ,
- na Slovensku žije odhadom vyše 402-tisíc Rómov, je tu 804 osád,
- svoj deň oslávia v Divadle Jonáša Záborského v Prešove.
Roman patril k malej skupine rómskych detí, ktoré tam nenavštevovali miestnu špeciálnu školu.
"Myslím si, že rodičom sa podarilo presvedčiť učiteľky, aby som mohol ostať v triede," spomína Roman.
Školu mal rád, spolužiakov už menej. Napriek dobrým známkam mu dávali pocítiť, že je iný.
„V siedmich rokoch ma pozval kamarát na návštevu. Hrali sme sa, kým neprišiel domov jeho otec. Nastalo čudné ticho a tak som radšej odišiel,“ opisuje Roman nepríjemný zážitok. Odvtedy už s kamarátom neprehovorili.
Keď mal osem rokov, jeho rodičia sa rozhodli emigrovať do Holandska.
Rodičia mu vysvetlili, že chcú žiť lepší život v krajine, kde nie je diskriminácia.
Po príchode do Rotterdamu ako prvé vyhľadali policajnú stanicu so žiadosťou o azyl. „Policajti nám dali potvrdenie a kúpili lístky na vlak do záchytného tábora,“ pokračuje.
Štvorčlennú rodinu v ten deň ešte čakala 150-kilometrová cesta do Deventeru.
Na ulici Šafránice.
FOTO: ARCHÍV R. K.
Tešil sa, že nebol najtmavší
Bývalé kasárne v neďalekej obci Shalkhaar sa stali pre Romana na najbližších šesť mesiacov novým domovom.
V starom vojenskom objekte žilo približne tisíc utečencov z Iraku, Somálska, Afganistanu alebo Pakistanu. „Myslím si, že to bolo kuriózne. Ľudí, ktorí utiekli pred vojnou, umiestnili v kasárňach,“ krúti hlavou.
O izbu sa delili s ďalšími tromi rodinami z Iraku a Afganistanu. Súkromie im zabezpečovali iba tenké závesy.
Prvé stretnutie s multikultúrnou spoločnosťou Romana prekvapilo. „Zrazu som nebol najtmavší v triede, ten pocit je neopísateľný,“ usmieva sa energický mladík.