Vyštudoval manažment, pracoval pre auditorské spoločnosti a skúma rómsky holokaust. Wiliam Bíla (45) sa dlhodobo venuje pripomínaniu vyhladzovaniu Rómov nacistami. Rodák z New Yorku so slovenským občianskym preukazom priniesol na pietnu akciu k 70. výročiu rómskeho holokaustu v poľskom Krakove film od kanadského režiséra Aarona Yegera, v ktorom on a Rómovia zo Slovenka opisujú holokaust.
Prečo je dôležité si pripomínať rómsky holokaust?
Každý človek aj národ by mal poznať svoju históriu. Nejde len o dejiny Rómov, ale celého stredoeurópskeho regiónu. Rómsky holokaust nie je iba niečo, čo sa stalo a nezopakuje. Žiaci v školách takmer nemajú šancu sa dozvedieť o rómskom holokauste. Ja som sa dozvedel, lebo mi o tom hovorili rodičia a sám som si hľadal informácie. V Česku bolo takmer 90 percent Rómov vyhladených, na Slovensku nie. To sú zaujímavé historické fakty.
Ako vnímate, že sa o rómskom holokauste začína hovoriť verejne?
Moja mama bola veľmi rada, že som mohol prehovoriť vo filme o tejto tragédii. Bolo to pred štyrmi rokmi a dnes už traja zo svedkov nežijú. Rómovia dnes nemajú veľa času, aby zdokumentovali ich holokaust. Potrebujeme o ňom hovoriť, robiť filmy, písať knihy. Stále verejnosť nemá dostatok informácií o rómskom holokauste.
Veľa mladých Rómov nevie o rómskom holokauste. Prečo ostal akoby v tieni toho židovského?
- Dokumentárny film kanadského režiséra Aarona Yegera sa venuje vyvražďovaniu Rómov počas II. svetovej vojny. Medzi svedkami, ktorí spomínajú na život v koncentračných táboroch hovoria i košickí Rómovia.
Dodnes napríklad nemáme jednotný názov pre vyhladzovanie rómskej populácie počas II. svetovej vojny. Nacistický režim prežili len mladí Rómovia. Tí nechodili vtedy ani do škôl, nevedeli písať, ani čítať.
Nevedeli sa po vojne domôcť nejakého odškodnenia, lebo neovládali legislatívu a nariadenia.
Po nich prišla ďalšia generácia, ktorá o holokauste už vedela iba veľmi málo. Rómovia, ako aj ostatné obete nacistov, nehovorili doma veľmi o táboroch a vyhladzovaní. Neexistovala rómska inteligenčná elita, ani žiadne dokumentárne centrum, ktoré by spomienky preživších uchovalo.
Vaši rodičia pochádzajú zo Slovenska, odkiaľ presne?
Moji rodičia pochádzajú zo západného Slovenska, otec sa narodil v Skalici, mama na Myjave. Obaja sa presťahovali do Bratislavy, kde žili až do augusta roku 1968. Keď prišli ruské vojská, otec už nevidel na Slovensku žiadnu budúcnosť. Utiekol do Viedne, mama, moji traja bratia aj sestra za ním prišli o dva týždne.
Najskôr chceli ísť do Švajčiarska, ale nepodarilo sa im to. Keď prišla možnosť začať nový život v Spojených štátoch, súhlasili.
Vy ste sa teda narodili už ako Američan.
Áno, narodil som sa v New Yorku v roku 1969, ale na Slovensku som bol mnohokrát.
Čim sa vaši rodičia živili po príchode do Spojených štátov?
Otec ešte na Slovensku pracoval ako chemický inžinier so zameraním na výbušniny. Mama pracovala ako sestrička v nemocnici. Po emigrácii najskôr začínal otec ako čašník, pretože neovládal anglický jazyk. Po niekoľkých rokoch získal prácu ako analytik v poisťovni. Dával správy o tom, ako sa bezpečne vyrábajú výbušniny, aké postupy pri ich výrobe treba dodržať. Mama po príchode do Spojených štátoch už zostala v domácnosti, kde sa starala o štyri deti.
Takže celá rodina teraz žije za oceánom?
Matka, sestra aj jeden brat tam žijú, najstarší brat pred niekoľkými rokmi zomrel a otec sa po rozvode presťahoval v roku 2002 späť na Slovensko. Ja som žil v Spojených štátoch 22 rokov, na University of New York som vyštudoval medzinárodný obchod a financie.
Z biznisu k aktivistom
Ako sa vyštudovaný ekonóm dostane k téme rómskemu holokaustu?
Moji rodičia prežili II. svetovú vojnu, našťastie, neboli v žiadnom tábore. Pamätajú si, ako sa žilo v slovenskom štáte a čo sa tu dialo s Rómami. Doma nám o tom často hovorili, čo sa dialo, keď prišli Nemci a čo sa dialo, keď prišli Rusi. Mňa už od detstva zaujímala história, preto som hľadal viac informácií o holokauste. Čítal som knihy, pozeral filmy. Snažil som sa dozvedieť niečo viac.
Po absolvovaní školy som išiel praxovať do audítorskej spoločnosti Ernst &Young. V Spojených štátoch sa bez pracovných skúsenosti ťažko hľadá dobré zamestnanie. Všimli si, že ovládam slovenský jazyk, tak mi dali ponuku na prácu v ich pražskej pobočke.
Dostali ste sa do Prahy a čo bolo potom?
V Česku som plánoval ostať rok, maximálne dva, nakoniec som tam zostal osem rokov. Bolo to v auguste 1992, keď tam americkí investori hľadali partnerov na podnikanie po zmene režimu. Nechcel som však tam ostať žiť celý život, mojím snom bolo sa dostať do hlavných európskych pobočiek v Londýne alebo v Berlíne. Problémom však bolo vzdelanie, tak som sa rozhodol vrátiť späť do školy. Na University of Chicago som ešte dva roky študoval manažment, kde majú jeden z najlepších MBA programov. Po skončení školy som chcel získať miesto v londýnskej alebo berlínskej centrále. Zistil som však, že skúsenosti z východnej Európy v mojej oblasti nemajú veľkú váhu.
Aj tak ste sa napokon vrátili do Európy?
Našiel som si prácu v mníchovskej pobočke Microsoftu. Ale vydržal som tam iba šesť mesiacov. Následne som sa tam zamestnal v poisťovni, odkiaľ ma po štyroch rokoch poslali naspäť do zámoria. Ostal som tam ešte dva roky a prestúpil do ďalšej audítorskej spoločnosti v kanadskom Toronte. Po príchode do Kanady však spadla burza, nastala veľká kríza a začalo sa prepúšťanie. O prácu som tak prišiel aj ja.
Preto som sa ako dobrovoľník prihlásil do organizácie Roma Community Centre. Tá sa vtedy venovala najmä veľkým migračným vlnám Rómov z Čiech a Slovenska. Opäť som tam pracoval ako tlmočník a pomáhal vybaviť rodinám všetky potrebné povolenia a dokumenty.
Robili sme tlačové konferencie, komunikovali s médiami a snažila sa vysvetliť príbehy migrantov. Jedného dňa za mnou prišiel režisér s tým, že pripravujú film o holokauste a chcú ma mať vo filme.
Mnoho Američanov nepozná Rómov
V čom sa líši život Rómov u nás a v Spojených štátoch?
Ťažko mi je na to odpovedať, lebo moji rodičia nikdy nežili v osade. Preto neviem presne, ako vyzerá tradičný rómsky život, lebo oni žili ako každý druhý človek. Mali dom, vzdelanie, prácu. Na rozdiel od ich rovesníkov mali šťastie, že sa presťahovali do veľkého mesta, nežili na východe Slovenska, preto ich ani nikto nepovažoval za osadníkov.
V Spojených štátoch je to úplne iné. Tam nič neznamená, keď poviem, že som americký Róm, som Američan a to je hlavné. Ľudia sa tam nerozlišujú na írskeho Američana, španielskeho Američana či rómskeho Američana. Pravdou je, že mnohí tam ani nevedia, kto sú v skutočnosti Rómovia. Predstavujú si cigáňov, ktorí tancujú, spievajú a hrajú na gitare alebo husliach.
A z vášho pohľadu, ako sa žije Rómom na Slovensku?
Podľa mňa sa ich život zhoršuje. Niektorí moji známi, ktorí prišli v 90. rokoch do Kanady, majú sebadôveru. Zbavili sa pocitu, že každý si o nich myslí iba niečo zlé, pochádzajú zo zlej kultúry a majú v sebe niečo, za čo by sa mali hanbiť. Sebadôveru u Rómov som si na Slovensku ani v Česku nevšimol. V USA sa od detstva vyučuje, že každá kultúra prináša nejakú pozitívnu hodnotu, tu nie. Keď sa povie rómska kultúra tu, majorita si predstaví život v osade, chudobu, špinu alebo hudobníkov. Ale to nie je rómska história.
Keď budeme mlčať, nič sa nezmení
Čo by sa malo podľa vás zmeniť, aby sa situácia Rómov zlepšila?
Je to regionálny problém niekoľkých štátov. Myslím si, že chýba ochota štátnej správy, aby robili, čo majú robiť: Chrániť práva každého občana. Netreba robiť nejaké zvláštne opatrenia, ktoré by rómsku menšinu zvýhodnili. Stačí, ak štát bude chrániť svojich občanov bez ohľadu na etnicitu. Keď v škole sedí rómske dieťa vedľa bieleho spolužiaka, učiteľka by nemohla dovoliť, aby ostatné deti povedali, že nebudú vedľa neho sedieť, lebo je Cigán a je špinavý. Aj ten chlapec je občan štátu, ako každý iný a má svoje práva. Problémom Rómov je aj to, že málo z nich pracuje ako učiteľ, lekár, policajt, hasič, čím by sa integrovali.
Zažili ste niekedy diskrimináciu, pretože ste Róm?
Iba raz. Bolo to roku 1997, keď som cestoval v pražskej električke. Mal som tričko, krátke nohavice, bol som neoholený. Tak ma jeden starší pán začal upozorňovať, aby som sa neopieral o okno, o tyč, aby som nič nezašpinil a len stál a nehýbal sa. Išiel som to nahlásiť na políciu.
Verím, že ak sa budú takéto incidenty hlásiť a dostávať do policajných štatistík, tak len vtedy môžeme na ne upozorňovať. V práci sa mi nič podobné nestalo. Brali ma ako trochu opáleného Američana. Vždy som chodil v kvalitnom obleku, bielej košeli a pekných topánkach. Nikoho ani len nenapadlo, že by som bol Róm. V mojej oblasti navyše platilo nepísané pravidlo, že na niektoré otázky sa nepýta.
