Vyštudovala odevný dizajn, má vlastnú módnu značku, šila šaty pre finalistky Miss Slovensko, venuje sa tvorbe kostýmov pre bratislavské divadlo Meteorit, pravidelne predstavuje svoju tvorbu na prestížnych Bratislavských módnych dňoch a venuje sa výrobe zlatých šperkov.
Rómsky pôvod neskrýva. Monika Vontszemuová predstavila svoju tvorbu na tohtotýždňovom rómskom festivale, čím verejne priznala svoj pôvod.
„Bol to môj etnický coming out,“ hovorí usmievavá Bratislavčanka, ktorá radšej ako o rozdieloch v etnicite hovorí o móde.
„Nechcela som robiť rozruch ako rómska dizajnérka, zaujať mali moje kolekcie,“ vysvetľuje Monika. Etnicita podľa nej nikomu úspech nezaručí a nie je ani dôvodom neúspechu.
„Raz sa ma dokonca jeden Afričan, ktorý robil v Bratislave čašníka, pýtal, odkiaľ prišli moji rodičia na Slovensko.“
Hovorí, že ona sama sa s diskrimináciou doteraz nestretla. Spoločnosť podľa nej posudzuje Rómov najmä podľa kritérií, ktoré často prifarbujú médiá. Rómovia sa ako všetci ľudia delia rovnako na dobrých a zlých.
„Bývali sme v Starom Meste, moje priezvisko znie viac po maďarsky ako po rómsky,“ poznamená.
Ihlu nepustila z ruky
Monika sa k móde dostala ako dieťa v butikoch svojich rodičov. „Každý deň som sledovala, čo si ľudia najčastejšie kupujú, ako sa menia strihy a farba šiat.“ No k biznisu ju to nelákalo, na prvom mieste bolo umenie, stalo sa pre ňu vášňou. „Rodičia ma v tom podporovali od základnej umeleckej školy až po promóciu na Vysokej škole výtvarných umení, no možno si mysleli, že budem potom tiež pracovať u nich v obchode. Ale ja som chcela módou tvoriť, nie ju len sprostredkúvať,“ pokračuje. Keď začne hovoriť o móde, ťažko ju zastaviť.
Jej prvým modelom v detstve bola lambadová sukňa pre sesternicu, odvtedy ihlu z ruky nepustila. „Som veľmi netrpezlivá, kým nerobím niečo tvorivé, práca ma ubíja.“
Stredná umelecká škola ju však veľmi nebavila. „Chýbal mi priestor na kreativitu, všetko bolo ako nalinkované,“ opisuje Monika dôvody, prečo si popri štúdiu zaplatila ešte doučovanie v súkromnom ateliéri. Špeciálne hodiny jej pomohli. „Bola som druháčka, keď sa mi podarilo vyhrať módnu súťaž v Trenčíne,“ spomína.
Na univerzite sa postupne začala profilovať ako profesionálna dizajnérka, no zlákalo ju zahraničie, preto sa vybrala na ročnú stáž do Prahy. Tam sa dostala do ateliéru profesora Jozefa Ťapťucha, ktorý v tom čase prednášal o móde aj na parížskych školách.
Praha ju naučila hlavne samostatnosti. „Začala som pracovať ako stylistka v magazíne pre ženy a chvíľu som dokonca zvažovala, či tam neostanem žiť, ale ako jedináčik som nemohla nechať rodičov samých.“