LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Pred šiestimi rokmi sa manželia Ferencovci vrátili z Prahy na Slovensko. Dve desiatky rokov predtým cestovali za prácou do Čiech.
V Liptove nenašli stabilnú prácu a usporené peniaze sa rýchlo míňali. Investovali teda do tovaru a otvorili si malý obchod s obnoseným šatstvom. Začali podnikať.
Jana Ferencová sa rozhodla podeliť so svojimi skúsenosťami s nerovnakými príležitosťami, ktoré ako rómska rodina na Slovensku zažívajú.
„Diskrimináciu cítim všade. V autobuse, obchode, na úrade aj vo svojom vlastnom byte. Veď my tu musíme byť ticho ako muchy. Susedka ma špehuje a vadí jej, keď vidí syna ísť s kamarátmi k nám,“ hovorí 49-ročná matka troch dospelých detí Jana Ferencová.
Nájomné priestory boli, ale nie pre Rómov
Na začiatku podnikania museli preukázať schopnosť platiť nájomné a zaplatiť za tri mesiace dopredu, hoci ostatní také podmienky nemali.
Na dialóg s prenajímateľom, ktorý sa krútil a nechcel Rómke prenajať prázdne priestory, nikdy nezabudne. Po predchádzajúcich neúspešných pokusoch zabojovala a pomohlo to.
„Pán riaditeľ, veď vám nezáleží na farbe, ale na peniazoch. Tak keď máte voľné, dajte. Kde je problém?“ cituje Jana Ferencová samu seba.
Kým si získali stálych zákazníkov a dobré miesto v obchodnej časti mesta, museli obchod dvakrát presťahovať. Dnes sú v prenájme u súkromníka, ktorý im občas toleruje aj oneskorenú platbu za nájom.
Majiteľka obchodíka sa netají tým, že na začiatku ani nespávala a stále myslela na to, či jej prevádzka prežije.
„Keď išli ľudia okolo, na chodbe som neraz počúvala: Tam Cigáni predávajú a ktovie čo tam majú za bordel. Nebolo to príjemné, boli to stresy.“
V Prahe mala v rukách celú ubytovňu a majiteľ bol spokojný. (zdroj: Ingrid Ďurinová)Zážitky, ktoré človeka oberajú o sily
S predsudkami okolia voči svojmu rómstvu sa stretávajú Ferencovci na dennom poriadku. Hovoriť o konkrétnych situáciách dokáže iba Jana. Manžel Milan a obaja synovia súhlasne prikyvujú, ale veľa nepovedia.
Keď vedľa ich bytovky postavil obchodný reťazec predajňu, pri každom nákupe sa za ňu zaradil ochrankár a hľadel jej striedavo do košíka a na ruky. Chodil za ňou, až kým neprešla pokladňou.
Teraz ju ako stálu zákazníčku poznajú a už ju takto neponižujú. Ako Jana Ferencová uviedla, niekedy sa to ešte zopakuje, keď do obchodu príde nový zamestnanec.
V poslednom období sa podľa tejto rodiny tlak zvonka zhoršil. Niekoľko zážitkov obralo ženu, ktorá drží nad vodou celú rodinu, o veľa síl.
Pred rokom ju majiteľ reštaurácie v okresnom meste ignoroval desiatky minút, až sa mu pripomenula sama. Vtedy jej otvorene povedal, že Cigánov neobsluhuje.
Zavolala na políciu. Ani privolaná hliadka nebola ochotná obhájiť jej práva. Vypočuli si ju, ale písomný záznam neurobili. Policajt vraj majiteľovi vo vnútri a bez svedkov dohovoril.
Rómka musela odísť z podniku bez minerálky a kávy, ktoré si chcela objednať.
Keby mi tú prácu chceli vrátiť? Išla by som, lebo mi ide o to, aby som robila. (zdroj: Ingrid Ďurinová)Práca na dva týždne
„Tak som sa tešila z tej roboty, bola som šťastná ako nikto. Každý mi hovoril, či sa mi to oplatí, že viac precestujem ako zarobím. Ale mne sa to aj tak oplatí,“ opisuje radosť zo získania práce za minimálnu mzdu.
Popri živnosti sa ešte zamestnala ako chyžná v hoteli vzdialenom dvadsať kilometrov od bydliska.
V predajni začal robiť najmladší syn, staršiemu tiež našla prácu. Zdalo sa, že sa rodine načas finančne polepší.
„Tri ženy tam boli a robili mi zle, ale aj tak som chodila do tej roboty,“ opisuje svoju nedávnu skúsenosť z pracoviska.
Napätie vyvrcholilo po dvoch týždňoch. Kolegyne sa rozhodli Rómky zbaviť a priniesli hrsť prachu, ktorý vraj po sebe v uprataných izbách nechala. Gazdiná, ako volali služobne najstaršiu chyžnú, sa chytila príležitosti.
„Povedala mi, že so mnou spraví poriadky a aj ich spravila. Išla za prevádzkarom a dali mi hodinovú výpoveď. Vyhodili ma po dvoch týždňoch,“ opisuje Jana Ferencová.
Prevádzkar sa podľa jej slov mal presvedčiť, ako robila svoju prácu, ale on sa tým nezaťažoval. Bola v skúšobnej lehote, a tak nemusel nikomu nič vysvetľovať.
„Chytilo ma také poníženie, bola som z toho nanič celý týždeň. Iba hostia tam boli ku mne dobrí. Keby nevideli moju snahu, určite by sa ku mne tak dobre nechovali,“ utešuje sa.
Zlý rok 2015
„Tento rok bol naozaj strašný. Ochorela som a strašne som išla dole s predajom. Mala som zameškané na zdravotke, nechceli ma operovať. Bolesti boli, obchod nešiel, chlapi nerobili, tak z čoho som mala zaplatiť?“
Občas našla brigádu pre syna alebo muža. Keď si Rómky našli sezónnu prácu, pridala sa k nim. Triedila čerešne na južnom Slovensku, plnila bonboniéry v čokoládovni v českom Humpolci.
Operáciu zdravotná poisťovňa zablokovala až dovtedy, kým nesplatila celý dlh, splátkový kalendár poisťovni nestačil.
Jana Ferencová už opäť pracuje, našla si zamestnanie v reštaurácii. Prácu našla aj svojim chlapom, ako im hovorí. Muž ťahá omietky, starší syn robí kopáča a najmladší predáva v rodinnom obchode.
Všetko by bolo na dobrej ceste, keby rodičom rapídne neubúdali sily.
„V Prahe som robila chyžnú tri roky, mala som na starosti celú ubytovňu. Ubytovávala som, zapisovala, mala som ju v rukách. Majiteľ ma nechcel odtiaľ pustiť, chcel ma tam natrvalo a manžela za údržbára,“ spomína Jana Ferencová na lepšie časy pred šiestimi rokmi v českom hlavnom meste.
