Ivan Hriczko: Musíme sa zbaviť pocitu menejcennosti

O hrdej histórii košických Rómov, dnešnom Luníku IX a aktuálnych problémoch Rómov v spoločnosti sa s Ivanom Hriczkom zhováral Roman Čonka.

Ivan Hriczko.(Zdroj: Roman Čonka)

Vyrastal v rodine, kde sa o rómskej problematike nikdy nehovorilo, ani ju nikdy nemuseli riešiť. Rodinné korene vedú k muzikantskému rodu, ktorý bol v Košiciach významný a vážený. Aj napriek tomu do rómskej témy vstúpil. Pracoval ako televízny redaktor spravodajstva v lokálnej súkromnej televízii, neskôr spoluzakladal rómsku tlačovú agentúru. Od žurnalistiky prešiel k úradníckej práci v Bratislave.

Z akej rodiny pochádzaš?

Pochádzam z jednej z najstarších rodín v Košiciach, ktorá písala v meste dejiny Rómov vďaka svojmu spôsobu života. Bývali v centre mesta a boli to hrdí Rómovia. V minulosti sa zaraďovali k maďarsky hovoriacim Rómom. Rodina sa živila výlučne hudobným remeslom, od nepamäti všetci hrávali. Boli to významní muzikanti, no nehrávali v krčmách. Väčšinou mali najlepšie miesta v Košiciach. Môj pradedo hrával v uhorskom hoteli Shalkház. Mal jednu z najlepších bánd (hudobné zoskupenie – Hancsu basa a Marcis cimbal) v Košiciach. Ženy sa živili väčšinou drobným obchodom alebo sa starali o domácnosť. Podľa toho, na čo tá rodina mala a o aké obdobie išlo. Moja babka bola polovičná židovka. Jej predkovia pochádzali z Kyjeva. Z dedovej strany to boli maďarskí Rómovia, ktorí pochádzali z Budapešti. Máme vedomosť o tom, že tu žili už od sedemnásteho storočia. Tvorili základ rómstva v meste, hrávali grófom a šľachte na významných miestach.

Ako sa rodina menila smerom do súčasnosti?

Veľa vecí viem z rozprávania starej mamy. Deň vyzeral tak, že ráno dedo vstával o piatej a jeho synovia o pol šiestej. Do obedných hodín cvičili na nástrojoch, ako keby študovali na konzervatóriu. Boli to ľudia, ktorí neovládali hudobnú gramatiku, ale ich repertoár sa väčšinou skladal z klasickej a vážnej hudby. Aj preto museli denne veľmi tvrdo cvičiť, aby spĺňali vysoké nároky, ktoré si žiadala ich klientela. Najlepší muzikant v rodine učil tých ostatných a takto sa to odovzdávalo ďalším generáciám. Do šesťdesiatych rokov bolo v Košiciach asi 200 rómskych skupín, všetky mali pred vojnou kde hrať, mali svoje stále miesto. V takmer každom kultúrnom či reštauračnom zariadení bola rómska kapela. Aj preto Košice patrili k centru rómskych muzikantov. Z Budapešti sa chodili učiť hudbe do Košíc. Jedna vec je hrať na husle, a druhá je škola primášstva. Spomínam si z rozprávania babky, že k nám sa chodili učiť terajší významní hudobníci z Budapešti.

Čo bolo potom?

Tento spôsob života trval do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Prišla doba silnej asimilácie. Bol tlak, aby ľudia boli zamestnaní v nejakom štátnom podniku. Fungoval síce Slovkoncert, kde sa združovali hudobníci, ale ten nedokázal pokryť požiadavky všetkých muzikantov. Mnohé rodiny sa hudbe prestali venovať a fungovali tak, ako im to vtedajší režim nalinajkoval.

Ako vnímali Rómov v meste ostatní?

Našimi susedmi boli Nerómovia. Nebol medzi veľký rozdiel vo výzore, obliekaní, stravovaní. Moja mama mi vravela, že všetci susedia, ktorí bývali pri nich, vedeli po rómsky. Slovenčina vtedy nebola veľmi populárna. Navštevovali sa, vymieňali si recepty. Starká mi vravela, ako k nej chodili susedky obdivovať dile (drevená podlaha), lebo ich mala veľmi pekné žlté. Nerómky sa pýtali, čím to čistí. Starká im hovorila, že ich čistila sušenými žĺtkami, aby to bolo pekné.

Čiže boli to vážené rodiny. Kedy nastal zlom, keď Rómovia stratili v Košiciach svoje meno?

V Košiciach to začalo výstavbou železiarní a celkovo príchodom bývalého režimu. Vtedy sa dávala do popredia rovnosť vo všetkom, čo je síce dobré, ale Košice sa začali preplňovať ľuďmi, ktorí prišli z vidieka. A netýka sa to len Rómov. Vidiecka spoločnosť sa začala sťahovať do miest kvôli práci a kvôli tomu, že o tom niekto rozhodol. Noví Rómovia, ktorí prišli do mesta z vidieka, sa nedokázali až tak prispôsobiť. Život v meste a na vidieku je totiž rozdielny. Boli to ľudia, ktorí pochádzali z ťažkých podmienok. Mnohokrát mali v meste pre týchto Rómov označenia, že to nie sú košickí Rómovia. Tí ľudia nevedeli, čo je to cesta, čo je to električka. V meste bol iný sociálny status ako na vidieku.

Mali výhrady k novým Rómom aj tí pôvodní, mestskí Rómovia?

Košice sú jedným z mála miest, kde Rómovia mali domovské práva a mali na ne listiny. V meste nikdy neexistovala osada, kde by boli nelegálne stavby. Môj dedo bol čestným občanom Košíc. Rómske rodiny v meste patrili k určitej sociálnej vrstve. Svoje postavenie si chránili aj Rómovia, aj majorita. Boli to lokálpatrioti a na svoje mesto boli hrdí. Keď niekto v minulosti povedal, že je Košičan, vedelo sa, že je to kultivovaný človek. To, čo sa budovalo niekoľko desaťročí, zmizlo jedným rozhodnutím, kedy do mesta prichádzali noví ľudia. V tej dobe išlo o maďarské mesto, maďarský jazyk bol veľmi silný. Príchodom nových ľudí sa z mesta vytlačil. Začali sa stavať sídliská, naraz sme mali susedov, ktorých nepoznáme. Spoločnosť sa začala rozdeľovať. Majorita z vidieka a z menších miest bola zvyknutá na to, že v ich lokalitách sú Rómovia na konci dediny alebo v osade. Pre nich boli Rómovia ako susedia v paneláku neakceptovateľní. Písali sa sťažnosti, že nechcú s nimi bývať. Bývalý režim nepoznal pojem kultúrne rozdiely. Majorita začala Rómov postupne vytláčať nabok.

Vytláčali aj pôvodných Rómov?

Pôvodní košickí Rómovia sú v meste plne integrovaní. Tí nemajú problémy, aké dnes vidíme v médiách a ktoré sa pripisujú Košiciam. Niektorí už zabudli na to, že sú Rómovia, a to z mnohých dôvodov. Sú to lekári, právnici, prokurátori, ľudia v službách a riadiacich pozíciách. Nemajú dôvod sa prihlasovať k rómstvu, pretože je dnes negatívne prezentované a s nimi už nemá nič spoločné. Nikto im to nemôže vyčítať, pretože situácia je taká, aká je. Sú hrdými Košičanmi, hrdými Slovákmi. Vnútri svojej rodiny však žijú ako Rómovia.

Prečo sa prisťahovalci nedokázali dostať na úroveň pôvodných Rómov v Košiciach?

Je veľký rozdiel medzi Rómami, ktorí boli generačne izolovaní, segregovaní a žili v uzavretých komunitách s vlastnými pravidlami - a mestskými Rómami, ktorí boli pohltení kozmopolitným životom, nákupmi, rozhovormi, kopírovaním módy. Práca v rómskej komunite ma naučila aj poznaniu, že v každej jednej dedinke sa nájde rodina, ktorá je svojím spôsobom poprepletaná so židovstvom alebo inou kultúrou. Prečo sa teda nedokázali adaptovať v Košiciach? Odborníci tvrdia, že išlo o násilnú migráciu ľudí z dedín do miest. Neviem posúdiť takýto názor, ale viem, že sa nedá nalinajkovať ľuďom život. Niekedy Rómovia dostanú šancu, a nevyužijú ju. Ale zas mnohí Rómovia, ktorí šancu dostali, hoci prišli z ťažkých podmienok, za tých 50 rokov sa dokázali vypracovať na slušne žijúcich ľudí.

Čím je Luník IX? Je to zberné miesto tých, ktorí sa nedokázali udržať na bežných sídliskách?

Luník IX bolo lukratívne miesto určené na život ľuďom, ktorí slúžili štátu. Luník IX treba rozdeliť minimálne na dve obdobia – počas komunizmu a po ňom. V začiatkoch demokracie to sídlisko bolo iné. O terajšiu situáciu sa postarali ľudia, ktorí mali v rukách moc. Vytvorili to, čo vytvorili. Netvrdím, že za terajší stav nemôžu aj Rómovia, ale ľudia, ktorí mali moc, chceli, aby to takto vyzeralo. Luník je smetiskom ľudí, o ktorých nikto nemá záujem a ktorých akože nie je v systéme kam začleniť. Ak sme s týmto súhlasili, tak čo môžeme čakať? Len odpadové miesto. Odpad znamená špinu. Očakávame, že Luník IX sa zmení, a že si to vyriešia sami Rómovia? Nevyriešia.

Kto chcel takýto scenár?

Tí, ktorí boli pri moci. Luník nevytvorili Rómovia. V akom stave je dnes toto sídlisko, o to sa pričinili už aj Rómovia.

Vidíš budúcnosť tohto sídliska?

Ako kresťan sa vždy snažím hľadať riešenia. Som iniciátorom mnohých projektových zámerov, ktoré sa na Luníku IX realizovali. Vždy som sa snažil prinášať projekty, ktoré majú zmysel pre komunitu. Keď som sa pred rokmi prechádzal po Hrebendovej ulici (v tej dobe ešte nedochádzalo k búraniu bytových domov), tak som sa zamýšľal nad tým, akú prácu by mohli títo ľudia vykonávať. V mnohých bytoch na sídliskách fungujú domovníci. Rozprával som sa s ľuďmi na sídlisku aj s vedením mesta a došli sme k tomu, že je to skvelý nápad, zriadiť na Luníku IX funkciu domovníkov. Vytvorili sme 12 pracovných miest.

Ako fungoval projekt?

Domovník mal na starosti udržiavanie a čistenie vchodu, aby v ňom zabezpečoval poriadok a systém. Keď prišli z vedenia mesta na kontrolu, neverili vlastným očiam. Najhoršia ulica na Luníku bola vyčistená. Stačila už len malá investícia do rekonštrukcie a vyzeralo by to ináč. Na tej ulici nebol ani jeden odpadok. Bol som hrdý na to, že sa to podarilo. Projekt sme odovzdali mestu s očakávaním, že v tom bude pokračovať. Mesto to finančne nestálo nič, išlo o financie z úradu práce.

Čo to znamenalo pre domovníkov?

Prvýkrát boli títo ľudia zamestnancami mesta, nešlo o aktivačné práce. Mali stravné lístky, nárok na dovolenku. Po niekoľkých mesiacoch nastala u tých ľudí zmena. Ženy boli viac upravené. Mladší chodili do reštaurácie, do obchodných domov. Dokonca jedna rodina si chcela riešiť hypotekárny úver a kúpiť byt v inej mestskej časti. Pre niekoho sú tieto veci maličkosti, no pre týchto ľudí to bol poriadny posun vpred. Istý čas tento projekt ešte fungoval, ale z neznámych dôvodov mesto v projekte nepokračovalo. Vždy treba vôľu mocných, aby sme mohli niečo v tých lokalitách robiť. Tam, kde sa domovníci uchytili, sa o niekoľko rokov začalo s búraním panelákov. Zbúrame bytovku, kde je 500 ľudí, ale ľudia sa nevyparia. Aj preto sa v Košiciach rozrastá nová osada Mašličkovo.

Aká bola tvoja cesta k novinárskej práci?

Vyrastal som bez otca. Mám úžasnú matku, brata a starú mamu, ktorí mi celý život pomáhali. Pochádzam z veľmi skromných pomerov. Mama sa musela veľmi obracať, nikdy nám však nič nechýbalo. K rómskej problematike som sa dostal náhodou. U nás v rodine sa neriešila rómska problematika, žili sme hudbou, spoločenským životom, cestovaním. Keď som mal sedemnásť rokov, bol som na jednom stretnutí, kde som sa stretol s priateľmi mojich priateľov. Používali pojmy ako tretí sektor, občianske združenia, nadácie, projekty a priznám sa, že som tým pojmom nerozumel. Nevedel som, o čo ide. Zaujal ma však jeden aspekt. Tí ľudia rozprávali skoro nacionalisticky o rómstve. Doma som bol vychovávaný národne ku krajine, v ktorej som sa narodil. Svojím spôsobom ma to zaujalo. Začal som sa s tými ľuďmi stretávať, chodil som na podujatia, spoznával som rómske symboly. Na týchto stretnutiach som stretol jednu vynikajúcu ženu, ktorej som za veľa vecí vďačný. Išlo o Američanku Janis Overlock, ktorá na prelome rokov 1998/1999 hľadala ľudí pre ročné štúdium žurnalistiky v rámci Centra nezávislej žurnalistiky v Bratislave a Budapešti. Zaujala ma svojím typickým americkým prejavom.

V rámci kurzu ste mali aj povinnú prax. Kde si ju absolvoval?

Najprv to bolo v denníku Korzár. Nemal som však skúsenosti s písaným textom a nedarilo sa mi v novinách.

Ako vnímali novinári Róma v redakcii?

Ľudia, ktorí robia v médiách, síce bažia po senzáciách, ale v našich médiách pracuje skutočne veľké percento inteligentných novinárov. Majú síce svoje predsudky, ale to majú aj Rómovia. Musím povedať, že v redakcii ma prijali dobre. Vytvorili mi dobré podmienky, len ja som nebol v tom čase pripravený na prácu v novinách. Vždy ma priťahovala televízia. Spoznal som šéfredaktora košickej regionálnej televízie TV Naša, Rolanda Kubinu. Hneď na druhý deň mi dal šancu pracovať v televízii. Dostal som mikrofón, kameramana, služobné auto. Cítil som sa ako veľký redaktor CNN. Začali za mnou chodiť novinári z viacerých svetových redakcií a prejavovali mi podporu.

Bolo to len preto, že si Róm?

Áno. Vďaka nim som sa dozvedel, že som bol prvým Rómom na Slovensku, ktorý v televízii robil denné spravodajstvo. V roku 1998, keď som tam začal, bolo raritou stretnúť Róma, ktorý by pracoval na úrade, či v biznise. Takéto pozície by nemali byť nezvyčajné, mali by byť súčasťou nášho života. Ale bohužiaľ, nie je tomu tak. Pre mňa bolo veľkým víťazstvom, keď ľudia začali telefonovať a písať do redakcie, spoznávali ma na ulici. Ľudí veľmi prekvapovalo, že viem po slovensky, zvládam prácu s televíznou technikou a som k ľuďom slušný. Musím povedať, že majorita ma podporuje dodnes.

O čom bola tvoja prvá reportáž?

Pri ceste na stáž som bol v potravinách svedkom toho, ako rómskej rodine odmietli dať nákupný košík. Zdôvodnili to tak, že pre nich košíky nemajú. Prihovoril som sa predavačke s otázkou, prečo im košík odmietla dať. Vraj mali problém s krádežami v obchode. Prišiel som do redakcie a šéfredaktor mi povedal, že mám tému na reportáž. Nakoniec sme tých ľudí spojili, predavačka sa rodine ospravedlnila.

Čiže hneď prvá reportáž bola o Rómoch. Aké ďalšie témy si spracoval?

V redakcii som nemal na starosti rómsku problematiku. Robil som na kultúrnych, ekonomických, politických a iných témach. Dokonca som aj moderoval publicistické diskusie a režíroval dokumentárne filmy.

Ako ťa vnímali ľudia, keď si bol v akcii?

Bola to doba, keď Rómovia neboli videní v takýchto pozíciách. Róm s mikrofónom a kameramanom bol pre ľudí asi atrakciou. Nikdy mi v televízii nedali pocítiť, že som niečo menej ako oni.

Predsa len, médiá vytvárajú negatívny obraz o rómskej komunite. Ako to vnímaš?

Dovolím si povedať, že v tom mám jasno. Médiá robia medvediu službu extrémistickým názorom. Ale nie všetky. Na druhej strane, médiá píšu o tom, čo vidia. Bol som svedkom toho, keď prišla francúzska televízia na Luník IX točiť príbeh o jednej rodine. Tá rodina nepatrila k najkultivovanejším. Ukázali, čo videli. V médiách sa objavuje len to, čo sa v skutočnosti na Slovensku deje. Máloktoré médium si na Slovensku dovolí publikovať niečo, čo nie je overené. Bulvarizácia a komercia tu však vždy bola a bude. Nedá sa rozprávať o rómskej komunite len v dobrom.

Zo všeobecnej žurnalistiky si prešiel na menšinovú. Bol si pri zakladaní Rómskej tlačovej agentúry. Prečo?

V televízii sa mi skutočne pracovalo veľmi dobre. V tejto práci som sa našiel. Prišlo však obdobie, keď som dostal dve ponuky. Mohol som pracovať vo vznikajúcej televízii JOJ v spravodajstve, no zároveň prišla ponuka od Sorosovej nadácie stať sa riaditeľom Rómskej tlačovej agentúry, ktorú v tej dobe pripravovala ako projekt Kristína Magdolenová. Mal som kontakty na rómskych absolventov kurzu žurnalistiky a povedal som si, že by bola škoda ich nechať tak. V podstate som bol asi jediný, ktorý sa po kurze uplatnil v majoritných médiách.

Čiže si sa rozhodol pre menšinovú žurnalistiku.

Vytvorili sme rómsko-nerómsky tím. S Kristínou Magdolenovou sa mi pracovalo veľmi dobre, keďže prinášala do rómskej žurnalistiky iný level práce. Spoločne sme vytvorili prvú rómsku tlačovú agentúru na Slovensku. Mali sme podporu z každej strany. Videl som priestor na to, aby sme vybudovali kvalitnú redakciu. Nie na etnickom, ale občianskom princípe. V tlačovej agentúre som pôsobil sedem rokov a na to obdobie rád spomínam. Rómom, ale aj majorite, sme dali priestor na prácu. Ako riaditeľ agentúry som mal na starosti hlavne jej propagáciu, imidž a jej financovanie. Chcel som agentúru posunúť ďalej. Internetový priestor je síce krásny, ale najsilnejším médiom je televízia. Verejnoprávnej televízii som dal ponuku, že budem pre nich pol roka zdarma pracovať. Išlo mi o to, aby som vstúpil do televízie. Začal som vyrábať reportáže pre regionálne vysielanie.

Nehovoríme ešte o národnostnom vysielaní...

Nie. Vyštudoval som marketingovú komunikáciu na Trnavskej univerzite sv. Cyrila a Metoda, a tak som hľadal cesty, ako sa do televízie dostať. Preto som pre televíziu pracoval zdarma. Všetkým kolegom ďakujem, že mi vtedy vytvorili výborné podmienky. Otváral sa mi postupne priestor na to, aby redaktori Rómskej tlačovej agentúry mohli do televízie vstúpiť tiež. Začali sme s vedením diskutovať o rómskom vysielaní. Televízia súhlasila. Kristína Magdolenová vymyslela pre magazín úžasný názov So vakeres? Čo hovoríš? Bolo to krajšie, ako keby sme program nazvali Romale. Začali sme vyrábať rómske národnostné vysielanie úplne od začiatku.

Tlačová agentúra teda vstúpila aj do televízie a rozbiehala ďalšiu oblasť. Ty si sa však rozhodol odísť z mediálneho sveta. Začal si úradnícku prácu. Prečo taká zmena?

Vedel som, že agentúra začne postupne upadať, ak nebude mať aj iné produkty. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby som splnil to, k čomu som sa zaviazal. Mal som cieľ, aby bola agentúra samofinancovateľná. Podarilo sa to preto, lebo za výrobu rómskeho magazínu sme slovenskej televízii fakturovali náklady. V roku 2007 som dostal ponuku pracovať na Úrade vlády ako radca v oblasti rómskej problematiky. Zvažoval som, či môžem redakciu nechať. Naši ľudia televíznu prácu zvládli pomerne rýchlo. Ponuku som teda prijal a bol to ďalší posun v mojej kariére.

Celý rozhovor, ktorý pokračuje ďalšími témami o riešeniach, politike či identite bude publikovaný v pripravovanom ôsmom čísle Romano nevo ľil.

Najčítanejšie na SME Rómovia


          Inzercia - Tlačové správy


          1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
          2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
          3. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
          4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
          5. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
          6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
          7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
          8. Rastie nám pokrivená generácia?
          9. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
          10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
          1. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
          2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
          3. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
          4. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
          5. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
          6. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
          7. Detské zúbky sú veda
          8. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
          9. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
          10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
          1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 8 750
          2. Rastie nám pokrivená generácia? 3 148
          3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 690
          4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 128
          5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 294
          6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 253
          7. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 035
          8. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 990
          9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 822
          10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 770

          Hlavné správy zo Sme.sk

          DOMOV

          Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

          Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.

          EKONOMIKA

          Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

          Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.

          Čo je nové na SME

          SMEnaživo: Diskusia s kandidátmi na bratislavského župana

          Príďte dnes o 18.00 diskutovať.

          Neprehliadnite tiež

          Americký denník si všimol Spišský Hrhov. Pochválil prácu s Rómami

          Dedina založila komunitné firmy, ktoré Rómov zamestnali, a pomohla im postaviť slušné domy.

          Most navrhne znížiť požiadavky na terénnych sociálnych pracovníkov

          Za terénneho pracovníka by sa mohol prihlásiť aj človek, ktorý to ešte nevyštudoval.

          Prečo sú v Gemeri prázdne kostoly

          Fresky sa obnovujú, no čoskoro nebude pre koho slúžiť omše. Ak farnosti nezapoja svojich Rómov.

          Etnológ Mann: Kňazi sú schopní sotiť plačúcu Rómku do hrobu za manželom

          Rómovia sú veľmi pobožní, ale svoju vieru často praktizujú len u seba doma, tvrdí etnológ Arne Mann.