Nina Beňová: Štát sa musí zaoberať politikou sociálneho bývania

Rozhovor s etnologičkou Ninou Beňovou o problémoch Rómov s bývaním a o kultúre chudoby, ktorá sa u nás začína rozvíjať.

Nina Beňová.(Zdroj: Ingrid Ďurinová)

Nina Beňová je etnologička, pracuje v občianskom združení Proti prúdu na výskumoch a návrhoch systémových opatrení pri riešení bezdomovectva na Slovensku. Aktuálne pripravuje stratégiu riešenia bezdomovectva na Slovensku. Spolupracuje s Inštitútom pre výskum práce a rodiny pri ministerstve práce na dvojročnej výskumnej úlohe. Vzdeláva odbornú verejnosť prostredníctvom konferencií a seminárov, aj deti v školách. Žije v Závažnej Porube pri Liptovskom Mikuláši, má tri deti.

Na košickom Luníku IX práve búrajú siedmy bytový dom. Samospráva opakuje, že sa musí postarať iba o tých obyvateľov domu, ktorí majú nájomnú zmluvu. V lese za sídliskom vznikla osada Mašličkovo, kam každý rok pribudne ďalšia stovka ľudí bez domova. Aktuálne tam žije viac ako 160 detí.

Podľa prieskumov, ktoré som robila minulý rok v kanceláriách úradu splnomocnenca pre rómske komunity, mesto poskytlo náhradné bývanie približne štvrtine ľudí vysťahovaných z nájomných bytov. A teraz si predstavme, čo sa stalo s tým zvyškom. Časť si postavila prístrešok na predmestí, časť z nich išla k svojim príbuzným do iných osád a časť z nich skončila vo zvyšných nájomných bytoch. Tam niet inej možnosti. Čiže mesto tým, že vysťahuje ľudí a neponúkne im všetkým adekvátne náhradné bývanie si v podstate len zväčšuje problém. Teraz ho majú s nelegálnymi chatrčami a s preplnenými a vybývanými bytmi, ale do niekoľkých rokov môžu mať všetkých Rómov na uliciach.

Naša spoločnosť vyčíta Rómom z Luníka, že zničili bytovky.

Oni sa čudujú, že im to v tých bytoch nefunguje, ale tam to ani nemôže fungovať, lebo tie byty ponímajú mnohých, ktorých už vysťahovali. To sa nedá takto riešiť, bude sa to len zhoršovať . Budú sociálne prepadnutí, nebudú zachytení v systéme. Pokiaľ ich niekde odsunieme a úplne vyčleníme, tak nečakajme, že sa budúca rómska generácia bude vedieť prispôsobiť našim normám alebo našim hodnotám. Tam sa jednoducho budú prehlbovať rozdiely a napätie medzi jednotlivými tábormi. Sú to nebezpečenstvá, ktoré plynú z toho, že bývanie Rómov samosprávy neriešia.

Čo by mala samospráva urobiť?

Samosprávy majú povinnosť postarať sa o svojich ľudí bez domova, oni by mali vymýšľať riešenia, ktoré by boli uspokojivé na oboch stranách. Jednoznačne využiť každú šancu na postavenie bytov a sprofesionalizovať poskytovanie nájomných bytov. Mať tam sociálnych pracovníkov, ktorí vedia zaškoliť klientov vo finančnom správaní, vedia im pomôcť s manažmentom dlhov, podchytiť vzdelávanie detí. Nestačí urobiť jedno komunitné centrum na celé sídlisko.

Väčšinová spoločnosť skôr nepodporuje investície pre rómsku menšinu.

Inak sa ten problém nikdy nezlepší a bude sa stále len prehlbovať. Je krátkozraké povedať si, že im nedáme päťpercentnú spoluúčasť na bytovej výstavbe, aj keď sa nám núkajú financie z eurofondov, lebo „ako k tomu prídu ostatní občania“. Ale ako k tomu prídu tí ostatní občania, keď tam o desať rokov budú mať masy bezprízorných ľudí, ktorí nemajú kde bývať a ako žiť. Toto je oveľa krátkozrakejšie a nebezpečnejšie aj z pohľadu majoritného obyvateľstva.

Takto sa na to ľudia nepozerajú.

Spoločnosti sa to vráti ako bumerang, keď bude takto postupovať. Štátne inštitúcie by tam mali urobiť seriózny výskum a zmapovať, kde končia ľudia zo sociálnych bytov, ktoré sú vysťahované, čo to búranie môže spôsobiť a čo sa môže stať, keď sa to nerieši.

Rómovia si svojich príbuzných v núdzi zvyčajne prichýlia aj na úkor kvality vlastného života.  Budú radšej žiť  dvadsiati v jednom byte, ako by nechali príbuzných na ulici. Dokedy to takto môže pokračovať? Zdá sa, že kapacita pomoci z vlastných radov je už naplnená.

Deje sa presne to, že začínajú vznikať nelegálne osídlenia už nie na dedinách, ale v mestách a mestských častiach. Vytvoríme si typ mestskej chudoby, kde ľudia žijú v chatrčiach v meste. Tento typ chudoby sme tu nikdy nemali a nevieme s ním narábať ani pracovať. Americký antropológ Oscar Lewis robil výskumy v amerických chudobných predmestiach a zaviedol pojem kultúra chudoby. Prišiel na to, že pokiaľ určitá komunita žije v podmienkach chudoby a vyčlenenosti dlhodobo, napríklad dve alebo tri generácie, tak sa v tejto komunite vytvorí kultúra chudoby.

Sociálne znevýhodnení obyvatelia rómskych osád už tieto znaky vykazujú. Vyčítame im, že nič so svojou situáciou nerobia a že si za to môžu sami.

Keď už vidia, že nemajú možnosť sa z tejto situácie vymaniť, prispôsobia sa. Je to v podstate obranný mechanizmus, aby dokázali prežiť v obklopení majoritnou spoločnosťou, lebo oni samozrejme vnímajú, že ich spôsob života je v rozpore s väčšinovou spoločnosťou. Tým, že sa prispôsobia, prestávajú žiť v rozpore a psychickom tlaku, oslobodia sa a vo svojej kultúre dokážu žiť  relatívne plnohodnotný život. Je to určitý spôsob adaptácie na ten stav, aby si človek urobil svoju existenciu znesiteľnou a vydržal v nej fungovať.

Ako to pôsobí na deti vo vnútri komunity?

Deje sa potom to, že tie deti tretej alebo štvrtej generácie už akoby nepotrebujú iný spôsob života a odmalička sú vychovávané len v tomto spôsobe. Oscar Lewis hovoril o tom, že dieťa sa tak zadaptuje na danú situáciu, že potom aj v mladom veku alebo v dospelosti, keď by mohlo vyraziť a začať študovať, aj keby malo tú možnosť, nie je schopné ju vidieť, ani sa jej chytiť. Svoj život prežíva tým spôsobom, ktorý prijal a akceptoval ako malé dieťa. V ňom sa vytvorí hodnota, alebo norma, kultúrny vzor, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu a ktorým funguje ďalej. Ak to u nás dopustíme, bude to čím ďalej, tým horšie. Lebo ešte teraz sú tie deti nastavené tak, že vidia ten rozpor a chcú sa z tej situácie dostať. Mali by sme využiť potenciál mladých Rómov, lebo o nejakých 20-30 rokov tu už nemusí byť.

Treba však dodať aj to, že kultúra chudoby vzniká práve preto, že ľudia žijúci vo vyčlenení naozaj nemajú reálne šance vymaniť sa zo svojho života. Spoločnosť im ich neponúka. Všetci by sme napríklad chceli, aby Rómovia z osád pracovali. Ale vieme si reálne predstaviť toho zamestnávateľa, ktorý by ich zamestnal? Navyše v krajine, kde má problém so zamestnaním aj veľká časť majoritnej spoločnosti? Chceli by sme, aby boli rómske deti vzdelané a kultúrne. Aké však majú možnosti na vzdelávanie a osvojenie si kultúrnosti v chatrčkách, kde nefunguje elektrina, nie je prísun pitnej vody či nefunguje odvoz smetí? Chceli by sme, aby mladí Rómovia boli slušní a úctiví. Ako to však majú dokázať, keď my sami im nedokážeme preukázať úctu, bočíme od nich a venujeme im často len podozrievavé alebo pohŕdajúce pohľady?

Aký je rozdiel medzi človekom bez domova z majority a Rómom, ktorý vykazuje znaky bezdomovectva charakterom svojho bývania?

Veľký rozdiel je v tom, že to nie je bezdomovectvo individualizované. My si predstavujeme človeka bez domova tak, že je to väčšinou muž posedávajúci na lavičkách, nejaký vyberač kontajnerov, prípadne predavač Nota bene. Pri rómskom type bezdomovectva je špecifické to, že sa nestrácajú kontakty na rodinné väzby, čo pri majoritnom spoločenstve väčšinou býva. U Rómov rodinné väzby zostávajú veľmi silné, človek naďalej zostáva vo svojej komunite a problém bezdomovectva sa prenáša do úrovne bývania. Tam je evidentný, obrovský a tam pretrváva.

Je nepredstaviteľné, že rodiny s deťmi sú na ulici a keby sa tento problém týkal majoritnej spoločnosti, určite by k jeho riešeniu pristupovala inak, ako je to pri Rómoch. Bezdomovectvo rómskych rodín je veľký politický problém, ktorý si spoločnosť nechce priznať. Myslím si, že správnym riešením by bolo dať týmto Rómom adekvátne sociálne bývanie s adekvátnou podporou sociálnych služieb a ďalších, ktoré potrebujú. Na Slovensku možno 200 tisíc Rómov žije v zlých podmienkach. Fakt by sme sa mali spamätať a riešiť otázky sociálneho bývania. My sme krajina, ktorá nemá riešené sociálne bývanie a ľudia, ktorí sú v kríze, sa nemajú možnosť dostať k bývaniu. Nielen Rómovia, ale ani majoritné spoločenstvo.

Možno preto Rómom bývanie nedoprajeme, lebo ho sami nemáme.

Presne tak. Myslím si, že štát by sa mal začať seriózne zaoberať politikou sociálneho bývania a som presvedčená, že by na Slovensku mala vzniknúť čo najskôr koncepcia sociálneho bývania, ktorá by mala jednu podrobnú stať venovať práve rómskej problematike. Ak nezačneme z dlhodobého hľadiska plánovať tieto veci, podporí to a naplní všetky strachy majoritného obyvateľstva z rómskej komunity. Rómovia sa od nás vzdialia, budú úplne nesebestační, nezamestnateľní. Budú žiť v takých zlých podmienkach, že to podporí nárast ich agresivity a môžu sa stať pre nás hrozbou, najmä vo vznikajúcich mestských chatrčkových osadách. Ale prečo? Lebo my absolútne nepodáme pomocnú ruku tejto ohrozenej skupine. My dokonca nerobíme ani to, že by sme tejto skupine priznávali legálne to, čo by mala zo zákona mať.

Nepomenovávame veci správne?

Nekonáme podľa všetkých medzinárodných dohôd a chárt, ktoré sme podpísali. Prehlbujeme veľký problém s osadami, ktorý má svoje korene ešte v druhej svetovej vojne, keď na príkaz štátu a často za pomoci gestapa boli násilne vysťahovaní Rómovia v mnohých slovenských obciach a svoje pôvodné obydlia si museli dokonca sami búrať. Vtedy sme ich sťahovali z dedín tri kilometre za obec tak, aby nemali žiadny prístup ku komunikáciám. To boli strašné nariadenia. Slovenské deti, mládež a ani dospelí často nevedia, ako vznikli osady, lebo sa to na školách neučí. Potom sme s Rómami robili za komunistov všelijaké pokusy, sťahovali sme ich do Čiech, do bytoviek. Stále sme neakceptovali ich pôvodnú kultúru a teraz sa čudujeme, že máme tento problém. Rómovia sú tam, kde sme ich my dali a teraz v krízovej situácii robia len to, čo by urobil každý z nás. Každý človek by sa v ich situácii snažil prežiť a to je to, čo oni teraz robia. Snažia sa prežiť.

Aj mnohí vzdelaní Rómovia hovoria, že je to ich vina, že takto žijú.

Áno, hovoria. Mali viac možností vymaniť sa, ale ani im to spoločnosť väčšinou nedarovala. Oni vnímajú, že si svoje postavenie museli tvrdo vybojovať a nepochopia, že iní Rómovia nemusia mať podmienky, zdravie, vzdelanie. U ľudí, ktorí sú dlhšie v chudobe, je veľmi náročné prehupnúť sa do aktívneho stavu, v ktorom sú ostatní Rómovia alebo majorita. Nedokážeme si to predstaviť, lebo my sme takto nikdy nežili a nevieme si predstaviť, že v segregovanej osade môže byť zlý zdravotný stav, beznádej, apatia, prispôsobenie sa situácii. Takto nad tým neuvažujeme.

Najčastejšie opakovaným mýtom je, že sa im nechce pracovať. Moja skúsenosť je taká, že v osadách stále na niečom pracujú, aby zabezpečili svoje prežitie bez peňazí, vody či elektriny.

Pri Rómoch u nás veľmi zavážia médiá pri šírení strachu a politického či populistického komentovania ich situácie. Máme tendenciu strčiť rómsku komunitu do jedného vreca na základe toho, čo k nám ide z médií. Ide k nám to, že reportéri prídu do osady a miestni ľudia hovoria: Postarajte sa o nás. Potom k nám idú bitky, zábery zo smetísk, ale už tam nedodajú to „b“, že tam nefunguje odvoz odpadu. Alebo neukážu vďačnosť dieťaťa, ktorému pomôže napr. komunitný pracovník a ani to, ako sa rozvíja.

Aj komunikácia sa zvykne prezentovať ako hysterická a hlučná. Ja keď prídem k Rómom do akejkoľvek osady, rozprávajú sa so mnou kultivovane, normálne.

Ale to nie je zaujímavé. Médiá radi používajú mediálnu skratku, funguje to aj pri ľuďoch bez domova. Tam tiež väčšinou ukážu senzácie, ako podpálili bezdomovca, či bitky. Oni v podstate komunikujú to, aby boli ľudia fascinovaní a informácie podávajú takým spôsobom, ktorý podporuje stereotypné myslenie. To ale podporuje strach z neznámeho, oddeľovanie sa a nenávisť.

Riešením by mohlo byť adekvátne vzdelávanie o Rómoch. Na Slovensku by sme si to mali zobrať ako prioritu, že už na základných školách by sa mali učitelia venovať pri vyučovacích predmetoch, ktoré sú na to špecializované, napr. etike alebo aj histórii aj rómskej problematike. Ale tak, aby žiaci dostali adekvátne informácie. Výborné by bolo určite skoncipovať modernú interaktívnu učebnicu pre deti. Takto postavená učebnica by musela prísť s veľmi presne vypracovanými metodickými pokynmi.

Na Slovensku by sa ale muselo ustriehnuť podávanie týchto informácií v školskom prostredí.

Niektorí učitelia by mali problém podávať tieto informácie objektívnym spôsobom. To by sa však dalo vyriešiť, keby napr. existovali lektori, ktorí by chodili do škôl a vzdelávali by žiakov v tejto téme.

Vráťme sa ešte k bývaniu. Hovoríte, že na Slovensku nemáme sociálne byty a že systém sociálnych bytov v zahraničí a u nás je odlišný.

Na Slovensku disponujeme veľmi malým počtom sociálnych bytov, máme ich 1,8 percenta zo všetkých obývaných bytov podľa posledného sčítania z roku 2011. To je zanedbateľné percento. U nás sa všetky verejné nájomné byty, ktoré boli postavené s pomocou nejakého štátneho príspevku považujú zároveň aj za sociálne. Robí to chaos v tom porovnávaní, pretože v mnohých krajinách EÚ, napr. aj v Čechách to majú rozčlenené, že verejné nájomné byty sú niečo iné ako sociálne byty a riadia sa inými pravidlami ako možno regulované nájomné a podobne.

K sociálnemu bývaniu je temer nemožné sa dostať.

Áno. V prvom rade je takýchto bytov veľmi málo. U nás je ohraničený príjem domácnosti, ktorá chce takýto byť získať zhora a dokonca aj zdola, aby bolo isté, že dokáže splácať nájomné. Druhá záležitosť je, že sociálne byty, keďže sú vo vlastníctve obcí alebo miest, nemajú unifikovaný spôsob prideľovania a každá obec si ich prideľuje na základe svojich vlastných pravidiel.

Zväčša sú to kombinované spôsoby prideľovania bytov, niekde na základe losu alebo poradovníka, niekde na základe bodového hodnotenia, ale tých bytov je tak málo, že mnohí si ani nepožiadajú, lebo nevnímajú šancu na ich získanie. Sociálne alebo verejné nájomné byty vôbec nepokrývajú potreby ani tých skupín, ktoré sú marginalizované a majú najväčší problém s bývaním, ako napríklad Rómovia alebo ľudia bez domova.

Podľa výskumov EU SILC, ktoré sa robia každoročne vo všetkých krajinách Európskej únie, má u nás až tretina obyvateľstva problémy s platením si výdavkov spojených s bývaním a služieb. Pokiaľ nezačneme adekvátne riešiť koncepciu sociálneho bývania, ako napríklad v Čechách, bude sa nám tento problém prehlbovať.

U nás táto koncepcia nie je?

Nie, u nás nie je, a podľa mňa ju veľmi potrebujeme. Vybudovanie sociálneho nájomného bývania je jedným z kľúčových momentov pri riešení a odstraňovaní chudoby v našej krajine.

Ako to teda vyzerá v tých krajinách, kde tieto typy bytov majú?

Rôzne krajiny to riešia rôzne. Napríklad Fínsko je výstavnou skriňou prístupu housing first, účinného spôsobu ako riešiť bezdomovectvo tým, že človeku bez domova ponúknu adekvátne bývanie v nájomnom byte podporené masívnou sociálnou službou. Vo Fínsku 20 rokov robili na tom, aby prebudovali všetky útulky a nocľahárne na bytové jednotky, ktoré by mohli poskytovať bývanie na pricípe housing first. Majú veľa verejných nájomných bytov, ktoré spĺňajú štandardy. Nie sú to byty nižšieho štandardu, ale spĺňajú všetky kritériá. Housing first je o tom, že človeku je od začiatku spolu s bývaním poskytnutá adekvátna sociálna podpora nielen sociálneho pracovníka, ale aj psychológa, ekonóma, právnika, teda každého, koho klient potrebuje.

U nás je ten problém, že mnohé obce nechcú stavať verejné nájomné byty a bytový fond sa nerozširuje. Je to pre nich komplikované, musia na to robiť verejné obstarávania, potom riešiť problémy s nájomcami, opravy. Ale je to dané aj tým, že u nás vo všeobecnosti nie je trendom bývať v nájomných bytoch. 91 percent ľudí žije vo vlastníckom bývaní s tým, že je to náš trend a je veľmi ťažko prelomiteľný aj v politickej rovine, pretože aj zo strany voličov nie je tlak na to, aby sa táto situácia riešila. V podstate to vytvára taký začarovaný kruh, sociálne bývanie sa nerozširuje, pre Rómov to nebudeme robiť, veď si to nezaslúžia a majoritné obyvateľstvo to nepotrebuje. Ale je to pasca, ktorá nás samotných, hlavne tých najslabších a najohrozenejších zo spoločnosti vrhá do chudoby, ktorá by tu nemusela byť, kebyže máme lepšiu politiku sociálneho bývania.

Najčítanejšie na SME Rómovia


          Inzercia - Tlačové správy


          1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
          2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
          3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
          4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
          5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
          6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
          7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
          8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
          9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
          10. Ako sme jazdili v socializme
          1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
          2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
          3. Už aj seniori presadajú do SUV
          4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
          5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
          6. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
          7. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
          8. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
          9. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
          10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
          1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 26 312
          2. Ako sme jazdili v socializme 3 043
          3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 762
          4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 569
          5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 418
          6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 1 186
          7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 124
          8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 037
          9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 999
          10. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 984

          Hlavné správy zo Sme.sk

          KOMENTÁRE

          Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý

          Čo sa kachliar z Brdárky naučil od Siouxov.

          DOMOV

          Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

          Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.

          DOMOV

          Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

          Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.

          KOMENTÁRE

          Politiku som si predstavovala inak

          Dnes je politika, ak poviete, že ubližovať ľuďom pre inakosť nie je v poriadku.

          Neprehliadnite tiež

          PÍŠE MIROSLAV POLLÁK

          Raslavický starosta je nový Vlado Ledecký

          Počet superstarostov sa tak zvýšil o 100 percent.

          Nepotrebné bicykle rozdali Rómom z Ľubice

          Občianske združenie im dalo druhú šancu.

          Symbolická sviečka spojila ľudí rôzneho politického presvedčenia

          Sviečka pripomínala obete rómskeho holokaustu.

          Od rómskeho holokaustu uplynulo 73 rokov. Čo sa dialo na Slovensku

          V noci z 2. na 3. augusta 1944 v koncentračnom tábore Auschwitz zahynulo takmer tritisíc Rómov.