LIPTOVSKÁ TEPLIČKA. Keď v lete 2015 odišiel líder kapely Bečker z Liptovskej Tepličky, s hraním skončili aj jeho muzikantskí kolegovia. Ján Čonka prezývaný Bečker bol podľa viacerých nenahraditeľný.
„Nikto tak už nezahrá ako nebohý Bečker. Keď boli pohreby, on odprevádzal ľudí až hore k tej jame. Každý hore na Kufajke rozprával, že to už nikto tak nezahrá,“ povedala Jožka Pušková z miestnej osady.
Miro Pačaj s ním hral trinásť rokov. Priznal, že ani za vlastnou mamou tak neplakal, ako za ním. Odprevadil ho až ku hrobovej jame a tam mu hral jeho obľúbenú pieseň.
Miro Pačaj: „Bol som na neho fest hrdý, mal som ho rád. Škoda ho, lebo Jano bol chlap. Keď sme chodili hrávať, on nepil, iba ja som pil. Teraz ma už hrať nebaví.“ (zdroj: Ingrid Ďurinová)
Prvá láska Jána Čonku: Júlia
Ján a Júlia boli pevný manželský pár, hoci prvé roky ich spoločného života boli značne dramatické. Júlia mala pätnásť rokov a Bečker 21, keď s ním ušla z domu až na Oravu.
„Moja mama nechcela, aby som sa vydala. Ani zo školy som nevyšla a môj nebohý otec za mňa platil potom, ako sme ušli do Dolného Kubína,“ spomína na začiatky Júlia Čonková.
O rok sa im narodila prvá dcéra.
„Keď už to bolo na pôrod, tak som prišla na Tepličku, ale ku mojim rodičom som nešla, lebo ho nechceli za zaťa. Mama povedala: Nie, ty budeš tam plakať, kde ťa tvoje oči odviedli."
Naspäť na Kufajku ich prijala starká. Obaja si našli prácu na cestných stavbách a na pôžičku si kúpili malý domček. Spolu vychovali šesť detí, štyroch synov a dve dcéry.
„Potom už videla nebohá mama, aj nebohý otec, ako so mnou pekne žije. Tak povedali: Najlepší zať je Janko."
Júlia Čonková. (zdroj: Ingrid Ďurinová)Druhá láska Jána Čonku: hudba
„Starý môj nebohý si zobral pôžičku a kúpil si hudobné nástroje. Takú supru nemal na Tepličke nikto, mal presne takú ako Felix Slováček,“ spomína Júlia Čonková.
Kapela, ktorú založil si roky držala rovnakú zostavu nástrojov. Husle, saxofón, akordeón a gitara. Muzikanti v nej hrali bez podpory elektriny a namiesto zosilňovačov používali vlastnú životnú energiu a radosť z hry. Hrali podľa sluchu, bez nôt.
Dovtedy, kým nezískali skalného fanúšika z Nemecka, nemali ani názov. Na jeho podnet dali kapele meno Bečker, podľa prezývky Jána Čonku.
„Jeden Nemec, voláme ho Gút, má stadiaľto ženu. Ona ho priviedla sem a Miro, brat Karol a muž mu zahrali. Gút sedel tu za stolom a pýtal sa ma, či som ochotná pustiť svojho muža do Nemecka,“ povedala Júlia.
Ján Bečker Čonka. Veľa fajčil a dym fúkal do otvoreného sporáka. (zdroj: Ingrid Ďurinová)Hrať v Nemecku? Prečo nie
Reklamu si nerobili, nemali žiadne propagačné materiály. Svoje meno nemuseli predávať, referencie na muzikantov šírili poslucháči ústne.
Chodili hrať na svadby, rôzne slávnosti. Vystupovali v kolibách, na salašoch, v hoteloch. Pozývali ich doktori aj policajti, spomína Júlia, ktorá nikdy nežiarlila na mužovu druhú lásku.
"Ja som ho pustila, prečo nie. Ale Gút povedal, že nie košeľu, ale slovenský kroj musí mať. Sused požičal mužovi aj bratovi vyšívané košele," dodáva Júlia.
Bola s ním podľa vlastných slov šťastná vyše 45 rokov.
"Ani ja som ho nedokázala držať, že ho niekam nepustím. Také som v živote nepovedala."
Bečker: Už sme nevládali, zima bola
Liptovská Teplička leží v horách pod Kráľovou hoľou, oddelená od civilizácie desiatkami kľukatých kilometrov. Miestni si ešte pamätajú na Považskú lesnú železničku, ktorá dedinu spájala s Liptovom cez dolinu Čierny Váh.
Názov obce doteraz pripomína jej historickú príslušnosť k regiónu Liptov, aj keď je Liptovská Teplička administratívnou súčasťou okresu Poprad v Prešovskom kraji.
Pracovníci obecného úradu na Bečkera spomínajú ako na osobnosť, ktorá dedinu reprezentovala.
„Bolo vidieť, že má hudbu rád a bol ochotný zahrať, keď prišla do obce nejaká návšteva. Zvolal kamarátov, ktorí boli doma a vytiahli nástroje,“ opisuje dlhoročná pracovníčka obecného úradu Mária Fendeková.
Fendeková oceňuje, akí boli s Júliou otvorení a naklonení privítať návštevu aj vo svojom domčeku. Celá dedina vedela o tom, že po kapelu Bečker občas zašli na Kufajku Nemci.
„Doslova ich odviezli a priviezli. Ale oni chodievali u nás zahrať po rodinách, hrávali v dedine koledy a ľudia ich už čakali,“ dodáva Mária Fendeková.
A keď neprišli, tak im po Vianociach hovorili: "To čo ste neprišli, sme vás čakali". A Janko Bečker vysvetľoval: Už sme nevládali, zima bola.
Mária Fendeková (vľavo): „Tie fotky v ich domčeku ma vždy upútali, mal v nich zachytený celý priebeh svojho života. On vám pri tých fotkách porozprával, kde všade hral.“ (zdroj: Ingrid Ďurinová)Keď Cigán hrá na svadbe
Bečker hovoril, že cigánska kapela pomôže, aby vydržalo manželstvo. Tvrdil, že to má rokmi overené.
Jeho saxofón značky Toneking Kraslice má 55 rokov a je to B-tenor, ktorý vydáva basové tóny vtedy, kedy saxofonista chce. Záleží to na jeho práci s ústami.
Faktom je, že keď hral na svojom saxofóne, hral ako o život. Jeho saxík kvílil, trúbil, zavýjal, plakal aj udával príkazy do tanca.
Teraz ho po Bečkerovi zdedil syn Adam, ktorý mu hral obľúbené piesne aj na poslednej rozlúčke pri truhle. Jedna z obľúbených sa volá Už odchádzam z toho sveta.
"Mal iba tri dni, aby sa ju naučil. Išiel ku dcére a s Mirom sa tam učil zahrať tú pesničku. Ja vravím synovi, zahraj tak, aby nás ľudia nevysmiali, veď si vyrastal pri otcovi, vždy si sedel pri ňom," povedala Júlia.
Adam zvládol zahrať aj druhú, veľmi žalostnú pesničku Šuky prajta.
Júlia pri starých albumoch. (zdroj: Ingrid Ďurinová)Sviatky podľa sna
Júlii sa snívalo so svojím mužom pred Vianocami. Hovorí, že videla jeho postavu, kravatu aj bielu košeľu. Povedal jej, že nemá odísť na sviatky k deťom, ale zostať doma, aby boli na Vianoce spolu ako predtým.
Ukázal jej, kde bude sedieť a kde mu má položiť tanier. A ešte jej povedal: „Ja vidím, že ti je ľúto, že plačeš. Aj ja plačem. Chcel by som stadiaľto odísť, ale nedá sa.“
