DUBNICA NAD VÁHOM. Rómovia len veľmi okrajovo spomínajú na obete druhej svetovej vojny. Je to i preto, že príkoria, ktorým boli vystavení počas vojny sa bagatelizovali. Zo strany verejnosti nebol záujem vyšetriť zverstvá páchané na Rómoch a už vôbec nie potrestať agresorov.
Situácia sa nemení ani sedemdesiat rokov po vojne. Tému rómskeho holokaustu sa darí odkrývať iba pomaly.
Aj na Slovensku sú miesta, kde nacistická mašinéria ukázala svoju brutalitu v plnej nahote. Tak tomu bolo aj v Dubnici na Váhom, kde v novembri 1944 vznikol zaisťovací tábor pre Rómov. Internovali v ňom celé rómske rodiny a očakávalo sa, že ich postupne vyvezú do vyhladzovacích koncentračných táborov, tak ako tomu bolo v iných krajinách Európy.
Epidémia v preplnených ubikáciách
Zaisťovací tábor vznikol na mieste bývalého pracovného útvaru pre rómskych mužov. Jeho kapacita bola zhruba 250 zaistencov, ale v priebehu decembra 1944 a januára 1945 tam postupne sústredili 700 Rómov.
Hygienické podmienky a zdravotná starostlivosť tu boli veľmi slabé. Ľudia trpeli hladom, zimou a nedostatočnou hygienou.
Koncom decembra sa objavili prvé príznaky škvrnitého týfusu, ktorý sa postupne rozšíril po celom tábore. Ľudia trpeli hnačkovým ochorením, podvýživou a silnou dehydratáciou, ale predovšetkým sa im nedostávalo žiadneho lekárskeho ošetrenia. Aby sa zabránilo prenosu epidémie, uvalili na tábor karanténu.
Práve epidémia škvrnitého týfusu a karanténa zrejme zachránili život niektorých internovaných Rómov.
Tragická udalosť z 23. februára 1945
Popravení
Július Bartoš,
Jozef Bihary,
Ondrej Čajka,
Ján Gorol,
Alžbeta Grundzová,
Gustáv Herák,
Pavlína Hrešková,
Ondrej Kakara,
Jozef Koťo-Dudy,
Jozef Oláh,
Albín Pihík,
Rudolf Pihík,
Rudolf Rác,
Margita Rácová,
Ján Surmay,
a osem neznámych.
Nacistickí vojaci naložili 26 chorých na nákladné auto pod zámienkou prepravy do nemocnice. Odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky v časti Údolie.
Chorých a bezbranných ľudí tam čakala smrť. Vojaci ich postrieľali a vhodili do vopred pripravenej jamy spoločného hrobu.
Až exhumačná správa po skončení vojny v plnom svetle ukázala brutalitu masovej vraždy. Z 26 mŕtvych bolo dvadsať mužov a šesť žien, medzi nimi jeden pätnásťročný chlapec a žena v siedmom mesiaci tehotenstva.
Na sklonku vojny zostal tábor bez velenia. Rómovia sa rozutekali po okolí, niektorým sa podarilo vrátiť do domovských obcí. Zariadenie a inventár si rozobrali vojaci a civilné obyvateľstvo z okolia. Ubikácie neskôr zhoreli do tla, ostatné budovy demontovali majitelia z firmy Lozovský a Štefanec.
Tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.
Pamätník s menami obetí, ktoré sa podarilo zistiť. (zdroj: Arne Mann)Po skončení vojny tu vznikol improvizovaný cintorín. Masový hrob v časti Údolie exhumovali. Pôvodné miesto označili železným krížom zvareným z prázdnych delových nábojníc.
V roku 2007 osadili z iniciatívy občianskeho združenia In Minorita v rámci projektu Ma bisteren! pamätník, jeho autorom je akademický sochár Ján Šicko. Okolie cintorína je ohradené kovaným plotom z dielne rómskeho kováča Pavla Ráca z Bolešova.
Archívnym výskumom sa podarilo nájsť mená aspoň niektorých obetí. Kým budeme osudy týchto ľudí pripomínať, ich smrť nebola zbytočná. Česť ich pamiatke.
