Pochádzam zo západného Slovenska a v mieste môjho bydliska nežije ani jedna rómska rodina. Situácia zostala nezmenená aj počas štúdia na základnej, strednej a vysokej škole. Žiadna rómska spolužiačka, žiaden rómsky spolužiak. Všetko sa zmenilo 14. septembra 2012. Téma mojej diplomovej práce (Rómska komunita a jej obraz v slovenských masmédiách) ma nasmerovala k neopakovateľným stretnutiam nielen s príslušníkmi rómskej komunity, ale aj s ľuďmi, ktorí s touto komunitou pracujú.
Obraz, ktorý som si počas cesty Slovenskom dokresľovala, vznikol na základe rozhovorov a návštev rómskych rodín. Množstvo informácií, zaujímavých a podnetných odpovedí, rozhovory s ľuďmi, ktorí roky pracujú s Rómami. Neopakovateľné a vzácne stretnutia ma obohatili aj o nové priateľstvá.
Až do chvíle môjho prvého príchodu do rómskej komunity som poznala jej členov výlučne prostredníctvom médií. Mediálnu prezentáciu rómskej otázky však nebudem bližšie popisovať, nakoľko je všeobecne známa. O to väčšie boli moje očakávania aj obavy. Ako ma Rómovia prijmú, ako prebehnú jednotlivé stretnutia?
Tri návštevy
Slávka Palková pracuje ako terénna sociálna pracovníčka v jednej z najproblémovejších osád na Slovensku - v obci Svinia. Hovorí: „Média postavenie Rómov v spoločnosti skresľujú, zľahčujú a odbočujú od merita problémov – nehľadajú a nepoukazujú na možné riešenia. Všetky informácie sú vyňaté z kontextu, neúplné a neposkytujú reálny obraz o Rómoch z osád. Väčšina informácií v médiách sú pre mňa bulvárne správy. Nemajú žiadnu výpovednú hodnotu.“
Vycestovala som teda hľadať autentickú realitu, v ktorej sú hlavnými postavami bežní ľudia, žijúci na západe, severe a východe Slovenska v podmienkach, ktoré im prinášajú odlišné medziľudské vzťahy, príležitosti, potreby a životné situácie.
V Novom Meste nad Váhom
Tu, na Odborárskej ulici, sídli IV. základná škola. Je špecifická tým, že ju navštevujú aj rómski žiaci. Dôležitou osobou v rámci ich vzdelávania je rómska asistentka Danka Pevná. Je matkou troch detí a možno aj preto má svoju prácu tak rada.
Motivácia je silná vec, a tak si Danka dorába strednú školu v odbore sociálny pracovník v rómskych komunitách. Výučba prebieha v Košiciach počas víkendov. V piatok v noci cestuje vlakom a o ôsmej ráno sa jej už začína vyučovanie. Finančné náklady spojené so štúdiom si hradí sama.
Usmiata rómska asistentka dbá o výchovu i vzdelanie svojich detí a snaží sa im byť príkladom. S rovnakým úmyslom pristupuje aj k ostatným žiakom. „Keď sa ma ľudia pýtajú, či som Rómka, odpoviem, áno. Ja sa za to nehanbím, pretože je potrebné ukázať, že Rómovia vedia aj pracovať a sú aj slušní. Najhoršie je, že nás mnohí ľudia hádžu všetkých do jedného vreca. Ak sú tamtí neprispôsobiví a ty si tmavá, patríš medzi nich. Napríklad, keď som bola v pôrodnici, neverili mi, že som Rómka. S úsmevom na tvári som im povedala, že som. Treba to tak povedať, nech si ľudia zvykajú, že sú aj slušné rodiny.“
A už sa poponáhľam na návštevu osemčlennej rómskej rodiny Herákovej. Na pohostinnosť, otvorenosť a priateľskosť jej členov sa nedá zabudnúť dodnes. Manželia Herákovi majú jediného syna - talentovaného Eduarda. Stredoškolské vzdelanie ukončil s výučným listom ako automechanik. V súčasnosti pracuje vo firme, ktorá sa špecializuje na výrobu elektromotorov do práčok.
Vo voľnom čase sa Eduard ako dobrovoľník venuje deťom z komunity žijúcej na Trenčianskej ulici. „Napĺňa ma ten pocit, keď viem, že decká sú šťastné. Keď im môžem povedať čo je správne a čo nie, keď im môžem odpovedať na otázky, na ktoré im rodičia neodpovedia.“ Eduardov život napĺňa nielen práca s deťmi, ale i výtvarné umenie. Svoj talent nedávno prezentoval na výstave v susednom Poľsku. V budúcnosti chce naďalej aktívne pokračovať tak v dobrovoľníckej činnosti, ako aj v maľovaní.
Na tému predsudkov, ktoré sú prítomné v majoritnej spoločnosti, Eduard hovorí: „Mať predsudky voči niekomu, koho nepoznáme, nie je správne. Ja sa snažím ľuďom, ktorí ich majú dokázať, že ich mať nemusia. Usilujem sa, aby ma spoznali. Takto by to malo fungovať - spoznať svet Rómov, to ako žijú, čo robia, čo ich baví, čo milujú a ľudia možno pochopia, že nie všetci Rómovia sú zlí ...“
V Liptovskom Mikuláši
Zo západného Slovenska som pokračovala ďalej smerom na sever. Mojím druhým cieľom bolo Komunitné centrum Nový svet Hlboké v Liptovskom Mikuláši. Oáza kultúry, vzdelávania a športu pre deti, mládež a dospelých.
Najväčším problémom v ten deň bolo nájsť cestu do osady. Po niekoľkých neúspešných a nevrlých odpovediach zo strany Nerómov som oslovila prvého Róma, ktorý mi prišiel do cesty. Zhodou okolností sme mali rovnaký smer, a tak sa ochotne ponúkol, že ma do osady zavedie. Cestou sme viedli nezáväzný, príjemný dialóg o jeho práci, o dôvodoch mojej návštevy komunitného centra, o počasí, rodine. S ochotou príslušníkov miestnej komunity som sa v ten deň stretla viac ráz.
Terénna sociálna pracovníčka Eva Jančušková charakterizovala obyvateľov Hlbokého nasledovne: „Žije tu veľa šikovných ľudí a je tu veľa pozitívnych príkladov. Sú tu aj veľmi pekné manželstvá. Žijú síce z malého príjmu, nie sú to sociálne silné rodiny, ale o deti sa vzorne starajú.“
Vo funkcii vedúcej Komunitného centra pôsobí už šesť rokov Silvia Tomková. Výsledky práce sociálnych pracovníčok v osade sa podľa nej najrýchlejšie zrkadlia na deťoch. „Predovšetkým na malých deťoch, ktoré chodia k nám do škôlky vidno veľkú zmenu. Keď prídu v septembri, nevedia rozprávať, nevedia strihať, nevedia chytiť loptu, nevedia sa správať. Po mesiaci nastane obrovská zmena. Deťom sa oplatí venovať, lebo to mení ich život. Keby sme tu neboli, nedostanú sa na takú úroveň ako teraz, keď sme tu.“
Návšteva komunitného centra bola pre mňa príjemným zážitkom a skúsenosťou zároveň. Aj v Liptovskom Mikuláši sa odborníci, ľudia z praxe i samotní Rómovia zhodli na jednostrannej mediálnej prezentácii rómskej menšiny, v ktorej jednoznačne absentujú pozitívne príklady.
V Prešove
Tu, na východe Slovenska, bolo pre sociálne slabšie rodiny zriadené Občianske združenie Tobiáš. Je zriaďovateľom Súkromnej materskej školy Tobiáš. Neskôr bolo vytvorené Nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu Tobiáš, ktoré sa stalo miestom prvého kontaktu medzi rómskou komunitou a občianskym združením.
Lenka Zápotocká pracuje ako sociálna pracovníčka v mestskej časti Stará tehelňa, v najväčšej rómskej komunite v Prešove. Spoločne sme túto lokalitu navštívili.
Lenka Zápotocká sa na základe svojich niekoľkoročných skúseností vyjadrila slovami: „Všetko je to o prístupe. Ako vy pristupujete k nim, tak oni pristupujú k vám. Ak sa správate autoritatívne, vycítia to a vracajú to. Keď Neróm nerieši, že má za susedov rómsku rodinu a je ochotný ich prijať, ako ľudí, ktorí majú svoje špecifiká, tak ani oni nemajú prečo vystupovať negatívne voči nemu.“
Po absolvovaní prehliadky Starej Tehelne som spolu s Róbertom Ciskom navštívila komunitu Pod Hrádkom. Obyvatelia tejto časti mesta žijú prevažne v troch bytovkách. Róbert Cisko je zamestnaný ako sociálny pedagóg v Súkromnej materskej škole Tobiáš a vykonáva sociálno – právne poradenstvo. Na otázku zobrazovania rómskej menšiny médiami otvorene predstavil svoj názor. „V súčasnosti sa pozitíva práce v rómskej komunite v médiách ignorujú. Prevažujú negatíva a protirómska rétorika.
Prezentujú sa ich požiadavky, spôsob života (kriminalita, žobráctvo, „príživníctvo“, nezamestnanosť, ničenie majetku a podobne), čo vytvára dojem homogénnej sociálnej skupiny. Zabúda sa však na to, že takáto prezentácia ich len viac vyčleňuje zo spoločnosti a vytvára hranice medzi majoritou a minoritou.“
Počas prehliadky lokality sme neplánovane navštívili sedemčlennú rómsku rodinu Oláhovú. Tvorí ju Renáta Oláhová (matka), ktorá sa vo voľnom čase venuje kresleniu, Miroslav Oláh (otec), dcéry Mária (17 rokov) a Martina (13 rokov), synovia Miroslav (7 rokov), Erik (17 rokov) a Patrik (19 rokov). Na návšteve u tejto pohostinnej, priateľskej a temperamentnej rodiny som sa cítila uvoľnene a príjemne. Prijali ma medzi seba tak otvorene a srdečne, že som sa vôbec necítila ako niekto, kto je v ich domácnosti po prvýkrát.
Čas strávený v ich skromnom príbytku mi rýchlo ubehol a doteraz naň veľmi rada spomínam. Rodinu i pocit, aký vo mne zanechali jej členovia, mi aj naďalej bude pripomínať milý, vlastnoručne vytvorený suvenír, ktorý mi darovala Majka.
Na záver
Po každom stretnutí som si uvedomila jeden veľký paradox. Na jeho jednej strane sú médiá a ich spôsob prezentácie rómskej komunity a na strane druhej sociálni pracovníci a dobrovoľníci, ktorí v tejto komunite pracujú, pomáhajú, riešia rôzne situácie, a predsa sa ich názory a skúsenosti nezhodujú s tým, čo nám médiá servírujú.
Môžeme sa pýtať: „Prečo?“ Ja som si na túto otázku odpovedala nasledovne: Poznajú ich a vedia, akí sú. A čo je dôležité, okrem dôsledkov sa zaujímajú aj o príčiny a tie sú častokrát veľavravné ... Pravdou je, že terénni sociálni pracovníci, s ktorými som sa rozprávala, dokázali vždy nájsť pozitívne príklady Rómov a rómskych rodín z lokality, ktorej sa venujú. Prečo nás médiá o takýchto pozitívnych príkladoch neinformujú?
Autor: Gabriela Balážová
