Otec Ján Biloruský, alebo otec Ivan, Je pravoslávny kňaz pôsobiaci v obci Klenová pri Snine. O tom, že je Ján, sa dozvedel až keď mu vydávali občiansky preukaz. Medzi svoje ovečky radí aj Rómov z Klenovej, ktorým pomáha nielen po duchovnej stránke. Do Klenovej nastúpil krátko po vysvätení za kňaza a žije tu už 26 rokov.
Po 26 rokoch pôsobenia v obci, môžete povedať, že poznáte tunajších Rómov. Aká to je komunita?
Každá okolitá dedina má Rómov tak ako má svoje zvyky, svoje typické povahy. V Klenovej sú Rómovia, ktorí sa snažia žiť lepšie, krajšie. Svoje domy si dávajú do poriadku, snažia sa, aby ich deti navštevovali školu. A aj keď nejdú niekam ďalej, pracujú na VPP, aby aspoň niečo prinášali pre túto spoločnosť. Vidieť to aj na ich zariadeniach domov, autách. A keď sa pozriete za dedinu, sú tam políčka. Rómovia si sadia, okopávajú. Naši Rómovia nepotrebujú žobrať od nikoho. Sú takí, že chcú mať aj oni. A to je veľké plus. Som rád, že chcú naši Rómovia takto žiť. Je to taká komunita, ktorá chce už mať určitý životný štandard a je to fajn.
Prečo potom výraznejšie nenapredujú?
Jedným z problémov je to, že naši rodičia nechcú dávať deti na učenie. Máloktoré dieťa ide na štúdium, aby malo nejaké vzdelanie, výučný papier, maturitu, alebo aj niečo viac. Oni však vidia, že dnes práce niet a keď niet práce, tak si hovoria: nám je zbytočné chodiť do školy lebo aj keď vyštudujeme tú školu, my si aj tak prácu nenájdeme. Ale keby si to každý hovoril, tak potom neštuduje nikto. Podľa mňa Rómovia majú veľké možnosti, keď chcú. Otvára sa im svet, ale oni ho nechcú prijať. Nechcú do toho sveta vkročiť. Chcú byť iba tu, doma, založiť si rodinu, chodiť do práce a z práce. Nevidia perspektívu. Ale málokto skúsi hľadať si prácu inde.
Viem, že sú aj u nás takí chlapi, ktorí berú aj svoje deti do práce, sú murármi, chodia po stavbách, chodia aj po zahraničí a vidno aj výsledok. Žijú inakšie. Ja si myslím, že mali by mať školu, nejaké remeslo či už to vyjde s prácou alebo nie, ale je možnosť získať niečo lepšie v tomto živote. Keď to neskúsia, nemôžu ani hovoriť, že ja nemám a ten má.
Sú podľa vás Rómovia veriaci?
Rómovia sú veľmi veriaci ľudia, majú veľmi blízko k Bohu. Máme molebne v piatok, kde deti. Sú tam iba deti a škoda, že iba rómske. Predtým chodili aj nerómske aj rómske. Ale nejako sa nerómske deti „unavili“, ale tie rómske prídu. A prídu niekedy piati, desiati, pätnásti. Máme čaj aj na rozhovor o tom, ako prežili týždeň, čo sa učili na náboženstve, čo ich zaujíma. Áno, Rómovia majú veľmi Boha v srdci. Ale boja sa smrti a mŕtvych. Takže majú úctu k mŕtvym a ku svojim nebožtíkom. A veľakrát aj chodia na cintorín, nosia kvietky a chodia sviečky zapaľovať. Lebo im chcú aj takto preukazovať lásku.
Prijímajú Rómovia pomoc?
Pokiaľ niekomu niečo dávate, tak to stále prijíma s plnou náručou. Ide o to, či dokáže aj dať. Nie iba prijímať, ale aj dávať. Píše sa v Písme svätom: daj, aby aj tebe bolo dané. A sú ľudia, ktorí chcú iba prijímať a nechcú dávať. Nerobím to však preto, aby boli vďační. Vážia si to, že im niekto pomohol. Ľudia by si mali vážiť aj to, čo im dáva štát. Ak by si to všetko ľudia vážili, tak by sa inak správali k tým, ktorí tie peniaze dávajú. Veľakrát počúvam aj vo vašich rómskych magazínoch alebo aj v televízii, kde hovoria: a z čoho máme žiť? Keď nám nedajú, tak budeme kradnúť. Ja si myslím, že tak by to nemalo byť. Sú ľudia, ktorí si vážia pomoci a sú takí, ktorí si to nebudú vážiť a ani nechcú žiť inakšie a ani nebudú. Tak im to vyhovuje.
Veľa sa hovorí sa o tzv. rómskom probléme. Je podľa vás riešiteľný?
Ja vravím, že za tej starej doby človek mal právo na prácu, musel pracovať a mal právo na oddych. To všetko sa stratilo. Dnes nemáte právo na nič. Iba na sociálku. Potom dostanete nejakých šesťdesiat eur. A to je práve to, čo je strašné. Vtedy musel každý pracovať. A to je to: pokiaľ ľudia nebudú mať prácu, nič sa nezmení.
Vedia podľa vás Rómovia niečím obohatiť spoločnosť?
Myslím si, že každý človek môže dať spoločnosti niečo. Nemôžem povedať, že Róm alebo Neróm. Každý by mal žiť tak, aby spoločnosti niečo dal. Niekto povie, že čo? Poviem taký príklad: ľudia vyhadzujú železá po poliach a Rómovia prídu, vytiahnú to horko-ťažko a dajú do zberu. A ja to vnímam tak, že čistia lesy. A tým dávajú veľa životnému prostrediu.
Je spolunažívanie Rómov a Nerómov v tejto v obci dobré?
Myslím si, že celkom tak normálne. Fajn. Aby som nepovedal, že je všetko výborné. Vychádzame spolu dobre, spoločne si pomáhame. Mali sme tu aj rómske zábavy. Boli tam hrať aj bieli, aj Rómovia a bavili sa všetci. Aj na krstiny si berú Rómovia bielych za krstných rodičov. Takže tiež vychádzajú dobre. Keď máme rómske svadby a starosta je biely, celú svadbu vedie. Ja, keď som sem prišiel, pred tými dvadsiatimi šiestimi rokom, vajda práve vtedy ženil svojho syna Mareka. Pomáhal mi, robil tu a povedal mi: Otče, príďte k nám na svadbu. Keď sme prišli, dali nám iné taniere, obsluhovali nás bieli, aby sme sa neštítili niečoho rómskeho. Sadli sme, jedli sme. No a prišli k nám chlapci s harmonikou, husľami, s bubnami. Vedeli, že hrám na gitare, tak mi povedali: Otče, zahrajte si s nami. Takže ja som si tam s nimi zabubnoval, spievali sme a oni povedali: toto je náš otec duchovný.To bola svadba, na ktorú spomínam dlhé roky a doteraz vychádzame veľmi dobre. Je to fajn, tak by to asi malo byť.
Celý rozhovor si môžete prečítať TU
