Janette Maziniová (1973) je autorka autobiografického románu Cigánka.
Nevydržala som v práci dlhšie ako do druhej. Musela som odísť. Nerobím to bežne, vlastne takmer nikdy nekončím skôr ako o piatej, ale dnes je to inak. Môj syn má svoj prvý pohovor do práce. Zvláštne, ako ten čas uteká. Ešte nedávno sme premýšľali, kam na strednú, a dnes... Dnes možno končí so svojím bezstarostným životom.
Nadávala som na všetkých
Aj keď až taký bezstarostný zasa nebol. Práve včera sme sa o tom rozprávali – pripravoval sa na stretnutie, vyberal oblečenie, trénoval pred zrkadlom. Pripomínal mi mňa pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Tiež som sa takto krútila pred zrkadlom a chystala sa na prvé stretnutie s budúcimi zamestnávateľmi – trenčianskou cestovkou.
Vedela som, že ma prijmú. Oznámili mi to telefonicky, keď si prečítali môj životopis s motivačným listom vo francúzštine a potvrdili si moje komunikačné schopnosti. Vraj som ako jediná naplnila všetky ich očakávania. Podpis zmluvy bol už iba formalita.
Potom prišlo vytriezvenie a studená sprcha: keď ma videli, vyzeralo to, že predsa len mi niečo chýba – dôveryhodná farba pokožky. Odchádzala som frustrovaná, zmätená, nahnevaná. V tej chvíli som bola plná krivdy a pocitu nespravodlivosti. Nadávala som na všetkých.
Na učiteľov, čo mi dali plané nádeje, že keď budem šikovná a budem sa snažiť, ľudia to uvidia a nebudú riešiť pôvod.
Na zmenu režimu, ktorý dovolil bohatým ponižovať iných ľudí za to, čo nemôžu ovplyvniť. Na štát, čo o rovnosti šancí veľa hovoril, ale nič pre to nerobil. Na rodičov, že som zdedila nelukratívnu farbu pleti.
