Opozičný poslanec Peter Pollák ešte pred nástupom na post splnomocnenca vlády pre rómske komunity vytvoril veľké očakávania.
Avšak to, že sa stal vysokým štátnym úradníkom v jedno-straníckej administratíve Roberta Fica do veľkej miery určuje mantinely jeho možností pri presadzovaní jednotlivých bodov oblasti vzdelávania z manifestu „Správna cesta – rómska reforma“.
Nesystémové pozitíva
Začnem najskôr pozitívami, ktoré sa logicky týkajú najmä aktivít a projektov nesúvisiacich so zmenou systému ako takého. Pollák v tomto smere urobil tri dobré kroky.
Asertivitou pri vyjednávaní s Metodicko-pedagogickým centrom a neskôr aj s jednotlivými samosprávami dosiahol pomerne vysoké zastúpenie rómskych asistentov učiteľa v novom národnom projekte na podporu výchovy a vzdelávania rómskych detí v 110 materských školách. Projektové zamestnávanie síce nerieši systémový problém zlého financovania tejto profesie, no pomáha aspoň na dva roky získavať skúsenosti vzdelaným Rómom a môže mierne zvýšiť zaškolenosť rómskych detí v predškolskom veku.
Spoločne so štátnym tajomníkom ministerstva školstva Štefanom Chudobom otvára odbornú, ale aj verejnú diskusiu ohľadom problematiky nadmerného zaraďovania detí z chudobných rómskych komunít do systému špeciálneho školstva. Je takmer isté, že Peter Pollák sa aj do budúcna nevzdá jednej z vlajkových lodí jeho Rómskej reformy v oblasti vzdelávania a bude v tandeme so štátnym tajomníkom Chudobom presadzovať postupnú reformu systému špeciálneho školstva.
Pollák rozumie nepriamemu dopadu náboženských misií v rómskych marginalizovaných komunitách na pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne tak u dospelých, ako aj u detí. V dotačnej schéme jeho úradu na rok 2013 sa objavila aj samostatná kapitola pre financovanie misijnej činnosti v rómskych komunitách.
Marketing a realita
A teraz kriticky. Zaráža ma odklon Petra Polláka od vládou SR schválenej Stratégie SR pre integráciu Rómov do roku 2020. Zostaviť samostatný politický manifest je asi oveľa jednoduchšie a marketingovo ziskovejšie ako sa vybrať namáhavou cestou diskusií v pracovných skupinách, ktorých výsledkom by malo byť doplnenie Stratégie a jej akčných plánov o kompromisné verzie navrhnutých opatrení.
Úsmevné je však čaro nechceného. Keďže Pollák už dnes naráža pri rokovaniach s jednotlivými rezortmi na svoje politické limity, pravdepodobne sa vo svojich vyjadreniach bude približovať k dikcii textu spomínanej Stratégie. V tejto súvislosti sa nemožno nepristaviť pri ním prezentovaných úspechoch v oblasti vzdelávania. Splnomocnenec pokladá za úspech predloženie návrhu o zmenách v systéme dávok v hmotnej núdzi a rozbehnutí projektu PROGRESS zacieleného na „rodinu a materskú školu“.
Nepovažujem za úspech návrh, ktorý chce vyraziť otvorené dvere (3-mesačné zadržanie príspevku k dávke hmotnej núdzi na zabezpečenie plnenia povinnej školskej dochádzky platí už dnes) a na dôvažok bol zastavený v zárodku Čaplovičovým rezortom. Pri projekte PROGRESS je veľmi trúfalé tvrdiť, že „jeho výsledkom bude zlepšenie dochádzky detí v materských školách“. Ťažisko PROGRESSU je skôr na výskumných komparatívnych analýzach ako na samotnej intervencii pre vyššiu zaškolenosť detí zo sociálne vylúčených rómskych komunít v materských školách – celkovo ide o 15 materských škôl. Výstavbu piatich kontajnerových škôl v lokalitách s niekoľkoročným havarijným stavom nedostatku priestorových kapacít považujem skôr za neskoro splnenú domácu úlohu.
Inklúzia ako malá revolúcia
Ťažiskom Pollákovej reformy má byť „nastavenie spravodlivého financovania inkluzívneho vzdelávania“. Podpora a rozvoj inkluzívneho vzdelávania sa spomína aj v Stratégii. V skutočnosti nejde o nič menšie ako revolúciu v oblasti postojov a hodnôt celej spoločnosti. Inkluzívne vzdelávanie je v prvom rade o kvalite vzdelávania – kladie dôraz na napĺňanie individuálnych potrieb každého dieťaťa a to v najväčšej možnej miere v systéme bežného školstva.
Nejde tu iba o rómske deti alebo deti so zdravotným znevýhodnením, ide o všetky deti. Skutočné zmeny v inkluzívnom vzdelávaní smerujú k úplnému prekopaniu, ak nie vypracovaniu nových, základných zákonov pre regionálne školstvo. Nie som si istý, či je toto kameň, ktorý vládze dvihnúť nielen splnomocnenec Pollák so svojím úradom, ale najmä rezort Dušana Čaploviča.
Správna cesta
Verím, že už viacej ako rok mohli stovky rómskych detí v ranom veku navštevovať predškolské kluby v rámci národného projektu na prevádzku 120 komunitných centier. Tento projekt však "zamrzol" pre nekompetentnosť vedenia Fondu sociálneho rozvoja (v gescii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny) dosadeného po výmene vlády v roku 2012.
Čakaním na systémové zmeny prichádzame o drahocenný čas. Správnu cestu nám ukazujú ľudia ako poslanec obecného zastupiteľstva v Pavlovciach nad Uhom – za relatívne malé mesačné náklady financuje autobusový odvoz desiatok rómskych detí do bežnej školy, čím zvyšuje ich šance na lepšiu životnú perspektívu. Inklúzia Rómov v oblasti vzdelávania tak stojí oveľa viacej na iniciatívach jednotlivcov, mimovládnych organizácií a cirkví ako na aktivite štátnych inštitúcií.
(autor pracoval ako koordinátor pre oblasť vzdelávania na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity, v súčasnosti pôsobí v Občianskom združení eduRoma)
