LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, BRATISLAVA. Jana Ferencová už druhý rok vedie obchod s obnoseným oblečením v Liptovskom Hrádku.
Ambiciózna rodáčka z Východnej pracovala s manželom tri roky v Česku, svoj obchod už trikrát sťahovala, ale vzdať sa svojho sna odmieta.
„Chceli sme s manželom uživiť svoje deti, preto sme sa vybrali hľadať prácu do Čiech. Tu sme si ju nevedeli nájsť," hovorí Jana Ferencová. Štyridsaťsedemročná Jana pochádza z deviatich detí.
Jej otec pracoval aj podnikal, aby uživil rodinu. Keď ochorel, našiel najstarším dcéram prácu v Bratislave, kde čistili povaly.
„Naši rodičia boli pre nás vzorom a to isté chceme byť aj my pre naše deti,“ tvrdí majiteľka obchodu len so základným vzdelaním. „Nebolo to ľahké, ale podarilo sa,“ priznáva.
Najskôr cestovala za prácou do Čiech s manželom, neskôr sa pridal starší syn. „Robili sme na mesačné turnusy – 25 dní práca a päť dní voľna. Kto chce zarobiť, pôjde všade,“ priznáva usmiata predavačka.
FOTO - JÁN ĎURINA
Syn nechcel žiť v Prahe
Najmladšieho syna pred odchodom do českej metropoly zabezpečila na mesiac a nechala ho svojej mame vo Východnej.
„Prácu sme si vopred dohovorili po telefóne, alebo som manžela posielala, aby tam nejakú prácu pozháňal. No a keď pozháňal, išli sme spolu,“ spomína, ako si hľadala prácu za hranicami.
Za hranicami sa im postupne začalo dariť, dokonca uvažovali aj o presťahovaní. „Pred tromi rokmi sme robili v Prahe. Manžel si tam na živnosť viedol stavebnú partiu. Majiteľ ubytovne v Hloubětíne, kde sme bývali, mi ponúkol, aby som u neho pracovala ako upratovačka," hovorí.
Pre Janu to bol zlomový moment v živote. Rok na ubytovni upratovala, ale potom prišiel jej manžel o prácu na stavbách. Aj jemu ponúkol šéf ubytovne prácu údržbára. „Bol by to dobrý nápad, že by sme tam mali robotu, aj to bývanie,“ bilancuje Jana.
Matka troch detí však nechcela, aby jej najmladší syn žil na ubytovni.
„Najstaršia dcéra už mala rodinu a svoj život, tak by sme tam boli iba štyria. Ale nemohla som ich tam priviezť. Desaťroční chlapci tam fajčili trávu. Keby aspoň cigarety, ale marihuanu? Bála som sa hlavne o svojho trinásťročného syna Dalibora, ktorý už vtedy mal dosť problémov sám so sebou,“ obávala sa.
FOTO - JÁN ĎURINA
Pomáhala aj na stavbách
Nápad presťahovať sa do českej metropoly sa nepáčil ani synovi Daliborovi. Konečné rozhodnutie tak bolo jasné - vrátia sa na Slovensko.
„Doma som si začala všade posielať žiadosti a životopisy, ale odmietali ma,“ rekapituluje upratovačka.
Získať prácu so základným vzdelaním bolo pre ňu nemožné. „Nie som síce vyučená, ale som šikovná a je na mňa spoľahnutie. Koľkokrát bolo tak, že mali voľné miesta. Potom videli mňa – Rómku a povedali iba, že mi zavolajú neskôr,“ hovorí.
Prvý rok po návrate do Liptovského Hrádku živili rodinu fušky na stavbách. Jana pracovala s chlapmi pri miešačke, po roku to vzdali, lebo zo mzdy nedokázali pokryť účty.
„Pýtala som sa aj miestnych čínskych obchodníkov, či nepotrebujú výpomoc. Nepotrebovali,“ oprašuje pocity sklamania.
Zúfalá žena tak chodila od dverí k dverám a hľadala nejaké zamestnanie. Vedela, že bez práce by za dva mesiace minula aj peniaze, ktoré si zarobili v Česku.
FOTO - JÁN ĎURINA
Inšpirácia z Poľska
Jedného dňa si však povedala dosť. „Prečo by som sa mala neustále ponižovať?“ povedala si. Jana si všimla, že každý utorok predáva poľská obchodníčka v Liptovskom Mikuláši svoj tovar v akcii za tridsať centov.
Začala každý utorok nakupovať deky a posteľnú bielizeň a s malým ziskom ich predávala miestnym Rómom. Manžel aj syn jej robili šoféra, ona vyjednávala s Rómami.
Na internete si našla sklady oblečenia v Žarnovici, v Banskej Bystrici, chodili prezerať tovar, dohadovať podmienky aj ceny s dodávateľmi.
„Samozrejme, som si vypočítala, za koľko nakupujem od dodávateľov, za akú sumu to viem predať a či sa mi to oplatí.“
Trvalo jej tri mesiace než si našla dodávateľa, s ktorým sa dohodla. Ďalšie problémy však prišli s prenájmom. Voľné priestory nenašla u súkromníkov v Liptovskom Mikuláši ani v Liptovskom Hrádku.
„Bolo to ako pri hľadaní práce, všade mi povedali, že zavolajú a to bolo všetko,“ hovorí o svojich prvých podnikateľských skúsenostiach. Poslednú šancu videla v Bytovom podniku v Liptovskom Hrádku.
Skúsenosť ju naučila, že má hovoriť už iba s kompetentnými, a tak išla priamo za riaditeľom. "Hovorím: pán riaditeľ, veď vám nezáleží na farbe pleti, ale na peniazoch. Keď máte voľné priestory, tak to využite, kde je problém?“ rekonštruuje Jana svoje požiadavky.
Rázna stratégia jej vyšla a bytový podnik jej prenajal priestory pre obchod so skúšobnou lehotou na šesť mesiacov a s platbou na tri mesiace vopred.
„My sa musíme naozaj presadiť, musíme prekonať viac prekážok ako ,bieli‘. Každý sa pozerá, akoby sme z jedného vreca všetci vyšli, ale to nie je pravda,“ pokračuje svoje rozprávanie.
FOTO - JÁN ĎURINA
Z periférie do centra
Sekáč si otvorila v kultúrnom dome v Liptovskom Hrádku. Vchod zboku, nad ňou pizzeria a bar. Rýchlo musela spoznať konkurenciu a osloviť zákazníkov. „Začiatky boli ťažké, skutočne ťažké,“ nezabúda Jana. Neraz počula, ako ľudia nadávajú na jej obchod: „Tam predávajú Cigáni a ktovie, čo je to za bordel.“
Po kritických slovách začala ešte viac dbať, aby predávala iba kvalitný tovar. Veci triedila na jednotku a dvojku, ostatné rozdala. Tak si postupne získala ľudí, ale po šiestich mesiacoch jej bytový podnik prenajal priestory v inej časti mesta.
Druhýkrát sa sťahovala už mimo centrum mesta, ani tam dlho nevydržala. Dnes predáva priamo v centre a je spokojná, priestory jej prenajal súkromník. „Myslela som si, že skrachujem.
Keď sa trikrát do roka sťahujete, nemáte veľkú šancu uspieť. Navyše je to drahé, zmena hlavičky na pokladni. Peniaze žiadajú na daňovom úrade aj hygiena,“ opisuje ťažké chvíle.
Dnes už 18-ročný syn Dalibor vidí vo svojej mame veľký vzor. „Pozerám sa na život ako mama, nechcem iba vystierať ruku. Plánujem rozbehnúť niečo svoje, aby som si zarobil,“ uzatvára Dalibor, ktorý žije tretí mesiac v Anglicku.
Pôvodný text bol publikovaný v publikácii Odsúdení na spolunažívanie v dobrom – (Ne)obyčajné príbehy, ktorú v marci 2013 vydalo združenie Jekhetane – Spolu.
