LETANOVCE. „Je to hanba celej krajiny,“ zmohol sa na jedinú vetu čerstvo zvolený prezident Československa Václav Havel, keď sa začiatkom roka 1990 po členky brodil v blate a ľudských výkaloch v osade Letanovský mlyn.
Drevené chajdy pozliepané z čohokoľvek bez vody, elektriny, toaliet, jediná studňa pre takmer tisícku obyvateľov, ktorá v tuhých mrazoch zamŕza, do najbližšieho obchodu, k lekárovi, na poštu, do škôlky a školy v Letanovciach treba merať dva kilometre tam a dva späť.
Dvadsaťtri rokov od návštevy šokovanej hlavy spoločného štátu sa v osade nič nemenilo. Akurát pribúdali obyvatelia a ďalšie chatrče.
Vyslobodenie
- Strelníky stavali v rokoch 2004 – 2013.
- Majú šesť hektárov a 95 nízkoštandardných bytov. Náklady stúpli z 2,6 na 3,6 milióna eur, v osade nie je žiadna infraštruktúra.
- V októbri sa presťahovalo všetkých 836 obyvateľov Letanovského mlyna, 160 chatŕč zbúrali. Na mieste bývalej osady zostalo smetisko.
Na novučičkom sídlisku Strelníky pri Spišskom Štvrtku pobehujú vyhladované psy, zúrivo sa naťahujú o vybielenú kosť. Traja puberťáci s igelitovými vrecúškami na ústach zmiznú, keď vidia dvoch cudzích gádžov.
Pred jedným z domov sa deti naháňajú okolo nepríjemne dymiaceho ohňa. Pália piliny a odpad. Pri studni uprostred burinou zarastenej lúky dievčatá perú koberce. Rozprestrú ich na betónovom paneli, posypú práškom, oblejú vodou a drhnú metlami.
K Mirgovcom prichádzame neohlásení. Na vyzametanom priedomí niet jedinej smietky. V predsieni obloženej imitáciou dreva sa bez vyzvania vyzúvame.
„Ja aj moja žena sme vyrástli v osade. Žili tam moji rodičia, dedo s babou, aj ich rodičia, možno aj sto rokov. Neveril som, že sa odtiaľ niekedy dostaneme,“ hovorí 35-ročný Jaro Mirga.
V kuchynskom sporáku príjemne blčí oheň, sedíme za stolom prikrytým papierovým obrusom s vianočnými motívmi, trojročná dcérka Jarka s o rok staršou sesternicou Eduardou šantia pri umelom vianočnom stromčeku, trinásťročný večne usmievavý syn Miloš prináša náruč popíleného a narúbaného dreva.
Z Jara vyžaruje vyrovnanosť a spokojnosť. „Konečne žijeme ako ľudia,“ usmieva sa manželka Jana (30).
Z chatrče do novostavby
Mirgovci a ich štyri deti žili v osade v drevenej chatrči s dvomi miestnosťami. Dnes obývajú byt s predsieňou, kúpeľňou, kuchyňou a dvomi izbami. „Keď sme chceli pozerať televízor, musel som zapnúť agregát. A keď zamrzla studňa, boli sme bez vody,“ spomína Jaro.
Zručný remeselník mal živnosť, pracoval na stavbách na západnom Slovensku i v Bratislave. „Teraz som bez roboty. Pozastavil som živnosť. V zime prácu ťažko nájsť.“
Jaro pomáhal pri výstavbe bytov. A holobyt, do ktorého sa nasťahovali začiatkom októbra, premenil na útulný domov. Vykachličkoval kúpeľňu, urobil dlažby, v kuchyni a izbách položil plávajúce podlahy, v Poľsku kúpil za polovičnú cenu novú kuchynskú linku.
Dnes ju zdobia fotografie detí z prvého svätého prijímania, umelé vianočné kvety a porcelánové figúrky tanečníc s odlomenými hlavami. „Hrala sa s nimi Jarka. Aspoň niečo sme zachránili...“
Vianoce u Mirgovcov budú skromné. „Na veľké dary peniaze nemáme. A ja som už darček dostala,“ usmieva sa manželka. V kúpeľni stojí nová automatická práčka.
„Ja nechcem od nikoho nič,“ hovorí Jaro. „Pre mňa je najväčší dar, že sme tu. Len nech deti sú spokojné. Zatiaľ nám robia radosť. V škole sa im darí.“
Siedmak Miloš má však predsa len jedno želanie. Chlapca baví matematika. A v škole pričuchol k počítaču. „Tešil by som sa z laptopu. Ale z toho asi nič nebude...“
Veľké upratovanie. (FOTO PRE SME – TOMÁŠ JESENSKÝ)
Život na kope
Hneď vo vedľajšom byte žijú rodičia Jany. V dvoch izbách sa tiesnia desiati. Okrem starých rodičov ich dve dcéry s manželmi a štyrmi deťmi.
„Lepšie nám bolo v osade,“ rozhadzuje rukami 58-ročná Ružena Mirgová. „Každý mal svoju chatrč - a bol pokoj. A tu? Pozrite - ešte nezmyjem dlážku a môžem začať odznova.“
Dcéry Jolana a Marta prikyvujú. „Niektorí sú na tom ešte horšie. V byte našej tetky žije pätnásť ľudí.“
Na sporáku sa varí guláš a zemiaky. Dreva zatiaľ majú zo zbúraných dreveníc vraj dosť. „Starosta nám dal nákladné auto, každý si ho mohol priviezť,“ hovorí babka, odomyká plechovú dreváreň plnú takmer po strop. „Keď nebude, budeme si musieť kúpiť.“
Syn Stano s družkou Máriou bývajú v susedstve. S názorom mamy, ktorá by najradšej žila v starej osade, nesúhlasí. „Tam sa normálne žiť ani nedalo. To sa nedá porovnať,“ vysvetľuje 32-ročný otec štyroch detí.
Práve domaľoval obývačku, Mária s dcérami Martou a Stanislavou umývajú okná a zrkadlá na obývacej stene. „Idú sviatky, nech tu máme aspoň čisto.“
Čo by si dievčatá želali pod stromček? „Voňavku,“ bez váhania vysype Marta. Stanislava chvíľu premýšľa: „Nejaké oblečenie – tričká, mikinu a tak.“
Rozrastená rodina chystá na štedrovečerný stôl klasické slovenské menu bez rómskych špecialít. „Góju jeme stále. Na Vianoce bude kapustnica s klobásou, ryba, zemiakový šalát. Zákusky kúpime,“ hovorí Ružena Mirgová.
„Hlavne, že máme elektrinu, vodu, teplo. Starosta povedal – kto platí, ten svieti. A my platíme.“
Po osade ostalo jedno veľké smetisko. (FOTO PRE SME – TOMÁŠ JESENSKÝ)
Na okraji spoločnosti
V novej osade nie je vybudovaná žiadna infraštruktúra, po starej ostalo obrovské smetisko.
LETANOVCE. Sídlisko v lokalite Strelníky začali budovať v roku 2004. Mali do nej vysťahovať všetkých obyvateľov osady Letanovský mlyn. Jedným z dôvodov boli krádeže dreva v Národnom parku Slovenský raj.
Po deviatich rokoch dokončili na ploche šesť hektárov 95 nízkoštandardných bytov. Náklady sa vyšplhali z pôvodných 2,6 na 3,6 milióna eur. V novej osade nie je žiadna infraštruktúra.
Obyvatelia Spišského Štvrtku spísali proti výstavbe sídliska v ich bezprostrednej blízkosti petíciu. Viedli ich k tomu obavy z prítomnosti neprispôsobivých Rómov.
Začiatkom októbra tohto roku sa do nových domov presťahovalo všetkých 836 obyvateľov Letanovského mlyna, 160 chatrčí zbúrali. Na mieste bývalej osady zostalo obrovské smetisko.
Podľa Atlasu rómskych komunít má Slovensko viac ako 400-tisíc Rómov. Približne 70-tisíc z nich žije v 200 segregovaných osadách.
