Sociálny antropológ ANDREJ BELÁK (34) dlhodobo skúma, prečo je zdravotný stav Rómov z osád výrazne horší ako u majority. V prvej fáze výskumu žil trinásť mesiacov priamo v osade, minulý rok strávil štyri mesiace v nemocniciach, kde s Rómami z osád pracujú každodenne.
Prečo vznikol tento výskum?
Výskumu zdravia Rómov sa venujem viac ako desať rokov. Skúmam, prečo majú ľudia z osád a segregovaných lokalít výrazne horší zdravotný stav ako majorita. Presnejšie, kto všetko a prečo sa na tomto stave podieľa a z akých dôvodov. Predpokladať, že za obrovským zdravotným rozdielom je iba nedbanlivosť Rómov, je absurdné. Zdravie každého z nás popri vlastnom správaní ovplyvňujú aj ďalšie subjekty ako samosprávy, zdravotníctvo, ministerstvá, zákony, poisťovne, atď.
V prvom výskume som sa zameral na to, ako k svoju zlému zdravotnému stavu prispievajú samotní Rómovia v osadách. V druhej fáze sa logicky zameriavam na prácu lekárov, záchranárov a personálu v nemocniciach, ale aj epidemiológov a úradov verejného zdravotníctva. V budúcnosti plánujem pokračovať smerom k samosprávam a politikom.
Andrej Belák žil 13 mesiacov v osade pri Krupine.
Štyri mesiace strávil rozhovormi so zdravotníkmi, lekármi a sestrami v piatich okresoch na východe, kde je najväčšia hustota osád - Kežmarok, Sobrance, Sabinov, Michalovce a Košice.
V každom okrese sa zapojilo jedno štátne a jedno súkromné zariadenie.
So záchranármi jazdil na zásahy, s lekármi hovoril počas ich práce, rozhovory si nahrával,
Dáta analyzoval tím odborníkov Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika
Košiciach a Katedry antropológie na Karlovej univerzite v Prahe, kde Belák pôsobí ako doktorand.
Výskum pripomienkovali odborníci z WHO.
Boli ste štyri mesiace v nemocniciach na východe republiky.
Od júla som takmer nepretržite pracoval s lekármi a záchranármi. Išlo o kvalitatívny výskum. Vybral som si okresy s vysokou hustotou segregovaných osád v Prešovskom a Košickom kraji. Popri osobnom pozorovaní som sa s personálom zariadení rozprával o tom, prečo nemôžu robiť svoju prácu tak, akoby mali – špeciálne vo vzťahu k Rómom. Za každý typ zariadenia som navštívil aspoň jedno štátne a jedno súkromné.
Kto pracoval na výskume?
Terénnu prácu som robil sám. Na analýze dát - nahrávok z rozhovorov – následne spolupracovali kolegyne z Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Katedry všeobecnej antropológie na Karlovej univerzite v Prahe, kde pôsobím ako doktorand. Publikácia sa potom konzultovala s odborníkmi zo Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá výskum z väčšej časti financovala.
Boli zamestnanci zariadení ochotní hovoriť o týchto problémoch?
Radoví zamestnanci v drvivej väčšine áno, niektoré vedenia sa tomu bránili. Záležalo to tiež na lokalite a type profesie. Najdlhšie som pracoval so záchranármi zo širšieho okolia Popradu - takmer mesiac, kde bola ich ochota otvorene sa rozprávať najväčšia. Vstupovať niekomu do života za účelom výskumu je vždy trápne, pozerali sa na mňa ako na princa Bajaju.
Na Slovensku znie povolanie sociálny antropológ čudne. Mnohých obmäkčilo, že som počas prvého výskumu v roku 2004 žil trinásť mesiacov priamo v osade pri Krupine. Pomohla aj zvedavosť na pohľad z ,,druhej strany". Personál v nemocniciach a záchranári si ďalej pochvaľovali, že mohli o tejto téme hovoriť s niekým otvorene. Bez strachu z obvinenia z rasizmu alebo hrozby kritiky od novinárov a ľudsko-právnych organizácii. Vedenia vzhľadom na rómskych pacientov pôsobia bezradne, odovzdane a mnohé téma len dráždi. Do výskumu som chcel zahrnúť aj jednu väčšiu nemocnicu v Banskobystrickom kraji, kde ma odmietli vyslovene s tým, že ide o veľmi chúlostivú tému.
Akým spôsobom výskum prebiehal?
Najviac sa mi podarilo zblížiť so záchranármi. S lekármi to bolo o niečo ťažie, sú permanentne vyťažení. Všade mi dosť pomáhali nočné. V každom zariadení som najskôr strávil približne týždeň sledovaním ich bežného režimu a nezáväznými rozhovormi pri práci. Sústredil som sa na prevádzky, ktoré vedenie označilo za najproblémovejšie. V nemocniciach išlo hlavne o gynekologicko-pôrodnícke, pediatriu a interné. O práci epidemiológov a hygienikov som mal dôvernejšiu predstavu už pred výskumom, tam som pristúpil rovno k nahrávaniu rozhovorov.
Na preventívne prehliadky chodiť nezvyknú. Archív SME - Vladimír Šimíček
Boli podľa vás rozdiely medzi súkromnými a štátnymi nemocnicami?
Na paušalizovanie išlo o príliš malú vzorku, ale takmer všetci radoví zamestnanci sa zhodovali, že áno. Hlavne v profesionalite vedenia, personálneho obsadenia na oddeleniach a celkovej atmosfére. Niečo z toho som pocítil aj sám. Súkromné zariadenia mi napríklad zadali konkrétne termíny, jasné podmienky a pravidlá. Pri väčšine štátnych býval problém už s komunikáciou – stratené e-maily, zabúdanie odpovedať.... Na druhej strane, zariadenia patriace do súkromných sietí boli omnoho opatrnejšie, ak išlo o ich imidž alebo riziko žalovateľnosti. Extrémny prípad predstavovala práve spomenutá nemocnica, kde rómskych pacientov sami označili za veľmi problematických, ale účasť na výskume radšej odmietli.
Ako by ste zhrnuli hlavné zistenia z tohto terénu?
Výrazný podiel na zlom zdravotnom stave v osadách má aj necitlivo a neprakticky nastavený systém zdravotnej starostlivosti. Bežné štandardy sa vo všetkých typoch zdravotníckych prevádzok ukazovali ako významne menej funkčné, ak išlo o prácu s obyvateľmi osád. To podporovalo ďalšie tlaky na personál v nemocniciach: pracovné preťaženie, problémy v dôsledku skĺzavania k rasizmu, riziká spojené s improvizáciou za hranicou zákona, konflikty s kolegami, nárast arogancie zo strany Rómov atď.
Popíšte nám, ako vyzerajú výjazdy záchranárov do osád?
Dnes je väčšina výjazdov neurgentných, niekde až 80 percent. Takéto používanie sanitiek – nie všetci záchranári hovorili o zneužívaní – je veľmi časté pri zásahoch aj v osadách, aj v majorite. Odlišné sú hlavne dôvody. Z majority takto volajú sanitky najčastejšie osamelí starší ľudia, k zdvihnutému tlaku a podobne, často zjavne len aby mali s niekým konečne sociálny kontakt. Bežné sú aj dobre situované rodiny, ktoré sa na čas chcú zbaviť starostlivosti o príbuzného tak, že si vynútia jeho hospitalizáciu. Takýchto zásahov som sám zažil niekoľko.
Ľudia z osád zase veľmi často využívajú záchranárov v rámci šetrenia „ako taxikárov“ -na prepravu do mesta, za nákupmi, príbuznými alebo na úrady. Časté sú aj privolania záchranárov ako oficiálnych autorít pri konfliktoch v osade. Záchranári dnes akoby z veľkej časti len nahrádzali sociálnych pracovníkov.
A keď to boli opodstatnené volania?
Do osád sa veľmi často jazdí k pôrodom, pri majorite zase k dopravným nehodám. Sanitky sa pravidelne volajú k zraneniam do osád v čase vyplácania dávok. Vtedy sa veľa pije, oslavuje, vrcholia konflikty medzi „fajtami“.
Ako sa môže zmenšiť vysoký počet zbytočných výjazdov?
Toto je otázka skôr pre vedenia záchraniek, poisťovne a ministerstvo. Aj pre poisťovňu je dnes výhodnejšie vyslať niekam sanitku, pretože výjazd je lacnejší ako hospitalizácia a záchranné stanice platia paušálne. Pri procedúre cez obvodných lekárov až k špecialistom ide o rádové rozdiely. A aby sa mohli vyhnúť aj jednému, aj druhému, na to vraj dnes nemajú legislatívne možnosti. V prvom rade by sa kompetentní mali zamyslieť, či chcú vôbec zachovať pôvodný charakter služby. Záchranárov školíme na urgentnú medicínu a pritom ich v skutočnosti čaká úplne iná práca. Takto vzniká obrovský problém s vyhorením personálu.
Boli Rómovia k záchranárom agresívni?
