Keď sú Rómovia veriaci, vždy a všade spievajú na slávu Božiu. Ide o silný fenomén, vďaka ktorému vznikajú nové rómske pesničky.
Istá rómska žena zo Spiša bola na tom veľmi zle. Muža mala pijana, sama prepadla alkoholu a automatom. Deti nechávala doma hladné, vysedávala v krčme, ešte aj chlapi sa jej báli.
Keď sa pokúšala dostať z problémov, prepadala sa do nich ešte viac, napokon sa ocitla na úplnom dne zúfalstva. Dohnalo ju to až na koľajnice. V poslednej chvíli pred približujúcim sa vlakom uskočila. Rozhodla sa inak.
Šancu jej dal miestny pastor, ktorý v ich osade viedol bohoslužby. Sadol si s ňou, spolu zistili a spočítali, kde všade má dlhy a urobili plán, ako ich postupne splácať.
Každá dávka v nezamestnanosti putovala priamo do pastorových rúk, on rómskej žene vydeľoval peniaze na domácnosť po maličkých sumách a vždy splatil aj istú časť dlžoby. Stále má čo vracať, ale plán sa už niekoľko rokov napĺňa a dlh sa pomaly a isto skracuje. Z malých kedysi zanedbaných dcérok medzitým vyrástli roztomilé dievčatá.
Na dvere ich domu jedného dňa zaklopala etnomuzikologička Jana Belišová. Bola zvedavá, aké náboženské piesne sa u nich spievajú. V chyži bolo čisto, dcéry varili polievku, piekol sa aj koláč, veď návštevu si treba uctiť. A mohlo sa začať spievať.
Nevedel som, a už viem
Podobných osudov s lepším či horším pokračovaním je v rómskych osadách na Slovensku dosť. Aj preto, keď sa spýtate rómskych detí na ich najhorší zážitok v živote, nie náhodou sa mnohé zhodnú na tom, že je to hlad.
Pastorácia v rómskych osadách však mnohým jej obyvateľom dlhodobo pomáha. Dôležitú úlohu pritom zohráva hudba. Keď sú Rómovia veriaci, vždy a všade spievajú na slávu Božiu. Ide o silný fenomén.
„Nevedeli sme spievať ani na ničom hrať, a keď sme začali veriť a chodiť do kostola, zrazu sme to v sebe objavili,“ hovoria chlapci z osady Lesíček, ktorí si založili kresťanskú kapelu a šíria svoje pesničky.
Celkom jednoducho sú presvedčení, že to bol Boží zázrak. Spolu s nimi tomu veria ich rodiny a veľa ďalších.
Markušovce 2013, foto: Zuzana Mojžišová (Radosť)
Čardáš z kostola
Na Slovensku sa už roky venuje Rómom viacero cirkví. Veľkú rómsku pastoráciu mapoval aj Ústav etnológie SAV.
Projekt pomohol Jane Belišovej pri hľadaní najrôznejších denominácií, ktoré chcela v rámci svojho muzikologického výskumu navštíviť. Z hľadiska náboženských piesní sa orientovala hlavne na takzvané charizmatické alebo letničné cirkvi, ktoré oslovujú Rómov najviac. V tomto prostredí vzniká množstvo náboženských piesní, ktoré ju teraz zaujímajú.
Nie sú vždy autorskou tvorbou, cítiť v nich vplyv iných slovenských alebo zahraničných skladieb podobného druhu, ktoré si tunajší Rómovia prerobia na svoj štýl alebo ich doslovne preberú – napríklad mariánske piesne z talianskych rómskych spoločenstiev. Čerpajú aj z vlastných ľudových pesničiek, do ktorých vkladajú náboženské texty.
„Najviac ma zaujíma vrstva kresťanských piesní, ktoré si naozaj sami komponujú a vďaka ktorým vznikajú kapely,“ hovorí Jana.
„Z hľadiska žánru ide väčšinou o rompop, ktorý pôsobí ako čisto úžitková záležitosť, ale oni sa v tejto hudbe vidia a náboženské pesničky si spievajú aj doma, v súkromí. O to viac sa poteším, ak si nejakú takú zložia na starodávnu melódiu, napríklad na čardáš.“
Žiadne teologické filozofovanie
Jana je veriaca, no k letničnému vyjadreniu viery nemá vzťah. Trochu sa obávala, že počas bohoslužieb tohto druhu sa bude ošívať a cítiť trápne a príliš emocionálne prejavy viery jej v istých chvíľach budú pripadať falošné a umelé. Aj v tomto prípade však Rómovia uprednostňujú práve spontánne emócie.
„Jedna vec je pastorácia, a druhá ich prirodzená hudobnosť a potreba vyjadriť sa cez hudbu. Párkrát som mala skutočne na chrbte zimomriavky,“ hovorí.
V najchudobnejších osadách na Spiši už osem rokov pôsobí pastor Emil Adam pôvodom z Ostravy. V kresťanskej misii Maranata patrí medzi tých, čo neštudovali na univerzite, ale absolvovali doškoľovacie kurzy a školenia. Na jeho adresu prichádzali občas kritiky, no pastorácia pod jeho vedením má svoje účinky.
Rómovia si vstupujú do svedomia – menej pijú a niektorí úplne prestávajú piť či fajčiť. Cirkev na nich apeluje, aby nepodvádzali, nebili ženy a deti.
„Možno sa zdá, že sa zameriava na prvoplánové veci, ale v jednoduchých rómskych rodinách to má obrovský význam. Poznám mnohé – z Markušoviec, Bystrian, zo Žehry, ktoré sa pridali k tomuto náboženskému spoločenstvu, a vidno, ako sa pomery spolužitia u nich doma menia. Lepšie vedia zaobchádzať s peniazmi, dávky si dokážu rozložiť tak, aby vyžili,“ tvrdí Belišová.
V jeho spoločenstve spoznala mladé kapely, ktoré spievajú vlastnú, prerobenú alebo prevzatú náboženskú hudbu, rozširujú ju medzi ľuďmi a hudobníkmi aj mimo kostolov, napaľujú si cédečka. Dávajú si pritom jednoduché názvy ako Chvály zo Žehry, Chvály z Bystrian alebo sa ani nijako nevolajú, lebo, ako vravia, dôležitejšie ako meno je oslavovanie Boha.
Žehra 2012, foto: Jana Belišová (Modlitba)
Keď sa Fero hanbí
Maranata koncentruje veľa spišských Rómov a má prepracovaný systém v teréne aj na webe. Na veľké nedeľné stretnutia si prenajíma kultúrny dom v Spišskej Novej Vsi a cez týždeň robí menšie bohoslužby priamo v niektorom dome v okolitej rómskej osade.
V malej izbici sa zíde aj do sto ľudí. Na stolíku sa zriadi provizórny oltárik a ľudia, hlava na hlave, počúvajú kázeň, oddávajúc sa tradičným rituálom. Keďže väčšinou veľmi radi spievajú a hýbu sa, rýchlo sa poddajú emóciám, chytí ich atmosféra a nechajú sa ňou unášať.
„Sú to veľmi priame kázne, žiadne teologické filozofovanie,“ hovorí Jana. „Rómski pastori a kňazi väčšinou veľmi dobre vedia, ako sa Rómom dostať pod kožu. Veď aj Emil Adam vyšiel z podobného prostredia, nebol odjakživa na úrovni žijúci pán, akým je dnes.“
Pastor vie, v čom má Rómov napomínať. Niekedy zakomponuje do kázne konkrétny príbeh, ktorý sa stal v blízkej dedine. Nepovie priamo, že Fero zbil Maru, ale ľudia dobre vedia, o čo ide, a hlavne to vie Fero a potom sa hanbí.
Janu fascinuje, ako intenzívne kázeň prežívajú, hoci niekedy pastorovo čarovanie so slovami môže pôsobiť ako klišé. Veriaci majú väčšinou zatvorené oči a z celej duše prežívajú vďaku úplne za všetko. Chvália a oslavujú Boha za to, že je modrá obloha, že svieti slnko, že ich obdaril deťmi, že majú čo jesť. Nevedno, nakoľko tento stav hrajú, pretože to vyzerá, že sa mu skutočne naplno oddávajú.
V apoštolskej cirkvi sa rómske bohoslužby konajú podobne, no rozdiel cítiť v predpríprave pastora. Kým Emil Adam má kázne vopred pripravené a premyslené, u apoštolských Jana zažila kázeň laika, ktorý akoby sa práve v tej chvíli nechal zmocniť náhlou inšpiráciou. „Keď som sa s tým pastorom v súkromí rozprávala, bol málovravný, a potom na pódiu sa úplne zmenil, chrlil slová. A tie mali hlavu a pätu. Akoby vedel celú Bibliu naspamäť,“ spomína Jana.
autor: Marek Šulík
Duchovné jamsession
Mentalita a emocionalita Rómov si vyžadujú iný typ bohoslužieb, čo vidno nielen pri pôsobení letničných, charizmatických cirkví, ale do istej miery to rešpektujú aj katolícki a evanjelickí kňazi. Preto sa rôzne formy bohoslužieb medzi Rómami začínajú na seba podobať – tým viac, čím intenzívnejšie sa do nich sami veriaci zapájajú.
Letničné cirkvi prikladajú veľký význam darom Svätého Ducha a daru hovorenia v jazykoch. Rómom na týchto daroch veľmi záleží, i keď sa zdá, že niektorí hovorenie v jazykoch skôr napodobňujú, vytvárajú si vlastný jazyk, niečo ako parselčinu z Harryho Pottera. Takzvané chvály spievajú celé davy v popovom štýle s gitarou a syntetizátormi. Je medzi nimi veľa mladých.
„Pri rómskych bohoslužbách neviete, kedy sa čo deje, lebo živí muzikanti väčšinou robia po celý čas ‚podmaz‘ podľa emocionálnej intenzity. Je to takmer divadelné predstavenie. Keď veriaci pocítia inšpiráciu, hneď sa pripoja, začnú si pospevovať, hovoriť, oslavovať. Je to taká duchovná improvizácia, priam jamsession,“ opisuje Jana.
Predstava o typickej cigánskej cimbalovke s primášom je v tomto prípade mimo – z klasických nástrojov zaznie nanajvýš tak španielka. Prím hrajú synťáky a elektrické gitary, na ktorých sa využívajú všelijaké atmosférické až ambientné zvuky. Kázeň plynulo prechádza do modlitby, modlitba do piesne.
Bibliu čítajú po slovensky
Nie je to napriek všetkým pozitívnym účinkom skupinová manipulácia? „Ide o systém práce s ľuďmi,“ spresňuje muzikologička. Rómom sa takto pomáha nielen z hľadiska akejsi „poslušnosti“, ale aj mentálne.
Keď sa Jana s nimi rozpráva po slovensky o bežných veciach, ktoré inak riešia v rómčine, vyzerajú, akoby mali slovnú zásobu slabú a až tak im to nepálilo. Naopak, počas bohoslužby, keď prejdú na bibličtinu, sa to z nich odrazu sype. Buď sú podľa nej naozaj schopní prepnúť do iného módu, alebo sú v skutočnosti oveľa bystrejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
„Bibliu čítajú po slovensky, čo nesmierne rozširuje ich slovnú zásobu v slovenčine. Keď uvažujú nad vecami z Biblie, mozog im funguje veľmi dobre,“ hovorí Jana. Samozrejme, aj medzi nimi sa nájdu šikovnejší a menej šikovní. V každom prípade, mnohí si podľa nej neuveriteľne dokážu pospájať myšlienky a nezdajú sa pritom ani trochu zmanipulovaní.
Hľadali starodávne rómske piesne
Projekt Phurikane giľa vznikol pred trinástimi rokmi ako aktivita občianskeho združenia Žudro. Etnomuzikologička Jana Belišová priamo v teréne hľadala starodávne rómske piesne. Nebolo ľahké ich z Rómov dolovať, spievajú ich už len výnimočne a takmer na ne zabudli, hoci je to podľa nej to najkrajšie, čo v hudbe majú.
Dnes medzi nimi frčí skôr rompop – populárne piesne prerobené do rómčiny. A popri nich sa čoraz viac uplatňuje kategória rómskych náboženských piesní. Zopár ich Jana náhodne nahrala už v rámci dávnejších výskumov (na kameru dokumentoval Marek Šulík), za posledné dva roky sa však – už pod hlavičkou Ústavu hudobnej vedy SAV a v spolupráci so Zuzanou Mojžišovou - stali v rámci jej pracovných ciest do rómskych osád tým hlavným dôvodom.
Letničné cirkvi začali v jednotlivých východoslovenských lokalitách fungovať aj vďaka tomu, že Rómovia chodili za prácou do západnej Európy, kde sa zoznámili s niektorým typom kresťanov.
Napríklad v Sabinove takto získali zo Švajčiarska aj finančnú injekciu a postavili si nový kostol s pastoračným centrom, komunitou, chystajú aj škôlku a stále sa im dostáva podpory spoza hraníc.
V Bystranoch je tiež veľká náboženská komunita – keď sa obyvatelia vrátia zo zahraničia do rodnej dediny, už sa majú kde pridať.
Pastori rómskeho spoločenstva pracujú často v extra ťažkých podmienkach. Ak sú Nerómovia, môže im to situáciu ešte sťažiť. Medzi takých patrí salezián Peter Bešenyei, prezývaný Čierny Peter. Kedysi pôsobil v Jarovniciach, neskôr v Bardejove na Poštárke a dosiahol veľké úspechy. Dnes pracuje na košickom Luniku IX. Jeho bohoslužby sú o niečo menej búrlivé, spontánne a emocionálne ako u pastorov, ktorí vyšli z vlastných rómskych radov. Omše drží viac „na uzde“, no vie, že spoločenstvu sa bude vždy lepšie dariť, ak Rómovia dostanú priestor na svoju hudbu, spev a spontánny prejav.
Príkladne to robí aj mladý nerómsky gréckokatolícky kňaz Martin Mekel v Čičave. Pomáha jednotlivcom - keď vidí šikovné dieťa, ktoré nežije v dobrých pomeroch, vezme ho bývať do pastoračného centra, kde dbá na jeho školskú dochádzku, prospech a správanie.
Okrem misie založil chránené dielne, vedie rómsky skauting, spoluzakladal gospelové kapely F6, GPS, založil a organizuje rómsky gospelový festival Festrom, vydal spevník rómskych náboženských piesní. Navyše aj sám skladá pre kapely rómske piesne.
