Detský domov, život v maštali, otroctvo, bezdomovectvo. Tak vyzerá životný príbeh 23-ročného Milana.
BRATISLAVA. Rodičov nikdy nevidel, ani nevie, ako vyzerajú. Milan, ktorého meno sme zmenili v záujme ochrany jeho identity, vyrastal v detskom domove v Nových Zámkoch.
Počas rozprávania má výpadky pamäti, nehovorí plynulo. Dvadsaťtriročný muž trpí príznakmi postraumatickej stresovej poruchy.
Vraví, že od detstva si rád užíval a nemyslel na budúcnosť. Už v škole chcel byť stredobodom pozornosti, a tak sa povyšoval nad spolužiakov. V štrnástich rokoch ho poslali do reedukačného centra vo Veľkých Levároch.
„Chcel som byť frajerom, tak som spolubývajúcemu rozbil hrnček o hlavu.“ Dospievanie na Záhorí si pochvaľuje. „Bol to vynikajúci život, nič sme nemuseli robiť.“
Škola alebo peniaze
Po dovŕšení dospelosti dali v ústave Milanovi možnosť dokončiť školu alebo vziať peniaze z prídavkov a odísť.
Milana zlákala sloboda. „Bol som hlúpy.“ Za dva dni minul všetky úspory. „Počas dňa to bolo skvelé, jedol som v luxusnej reštaurácii, ubytoval sa v hoteli. Večer som však ostal znovu sám.“
Z posledných úspor si napokon kúpil lístok do Komárna a išiel za svojou kurátorkou. Tá mu vybavila vyplácanie dávky v hmotnej núdzi a dala kontakt na rodinu.
Našiel iba strýka, tetu a bratrancov. „Mama vraj pracovala v Nemecku, asi tam šliapala chodník.“ Príbuzní ho prichýlili a vybavili načierno brigádu v tamojšom prístave.
V dvojizbovom byte na periférii pri smetisku žil s ďalšími piatimi Rómami. Po mesiaci mu strýko zobral výplatu i dávku v hmotnej núdzi. Po hádke ostal opäť na ulici.
„Išiel som k druhému domu, kde bývali olaskí Cigáni,“ vraví Milan. „Nebol to ani dom, ale skôr maštaľ bývalého družstva s dvomi veľkými otvormi na bokoch. Tlačili sme sa tam desiati, najbližší obchod bol vzdialený asi kilometer.“
