Klára Mirgová je na rozdiel od viacerých nevidiacich rovesníkov sebestačná. Dokáže si sama upratať, navariť, keď ide von, vyfintí sa.
LEVOČA. „Nechcem doma len tak vylihovať a čakať na invalidný dôchodok,“ hovorí Klára Mirgová (18).
Narodiť sa na Slovensku v rómskej rodine nie je najlepšia východisková pozícia do života. Ak prídete aj o zrak, je to ešte horšie. Klára to tak neberie.
Práve maturuje na Strednej zdravotníckej škole Štefana Kluberta v Levoči.
„Vedomie, že by som bola odkázaná len na niekoho iného, je pre mňa ubíjajúce. Chcela by som mať prácu, ktorá by ma napĺňala. Mám pocit, že pomáhať ľuďom je práve to, čomu by som sa chcela venovať. Chcem byť v živote užitočná.“
Dvojnásobný hendikep
Klára svoj pôvod nerieši a o zdravotnom hendikepe rozpráva s nadhľadom.
„Prakticky nič nevidím. Rozoznávam síce svetlo a tmu, vnímam aj obrysy, ale veľmi slabo, periférne videnie vôbec nemám. Vidím len nejaké útržky. Ako keď máte na mobile prasknutý displej.“
Narodila sa s retinopatiou. Degeneratívne ochorenie sietnice sa spočiatku dramaticky neprejavovalo. Bola akurát slabozraká. V detstve hrávala s chlapcami futbal.
Rapídne zhoršenie prišlo na základnej škole. Učiteľka jej dala špeciálny zošit so širokými a hrubými linajkami, písala veľké písmená hrubou fixkou. V deviatich rokoch prešla na slepecké Braillovo písmo.
Bez bielej palice
Sedíme v jej izbe v internáte. Do školy oproti zájde aj bez pomoci druhých, keď si chce ísť do mesta kamsi sadnúť či niečo kúpiť, vždy sa nájde niekto, kto ju sprevádza.
Pri pomyslení na bielu palicu, ktorá by jej uľahčila orientáciu a zároveň upozornila, že je nevidiaca, dievča strasie: „Nevyliezla by som s ňou na ulicu! Nikdy som ju nemala.“
Na rozdiel od viacerých rovesníkov je sebestačná. Dokáže si sama upratať, navariť, keď ide von, vyfintí sa. „Od detstva ma mama viedla k samostatnosti. Učila ma, že keď si nepomôžem sama, nech nečakám pomoc od iných. Bolo to niekedy kruté, aj som si poplakala. Ale dnes som jej za to vďačná.“
