„Bolo to, ako keď zavriete vtáka do klietky,“ povzdychne si 74-ročná Ludmila Lakatošová, keď si spomenie na zákaz kočovania v roku 1959. Kone kočovníkov vtedy skončili na jatkách a na družstve, vozy na smetiskách. A jej rodinu a tisíce ďalších Rómov nahnali komunisti z maringotiek do domov a panelákov.
Dnes bývajú títo olajšskí Rómovia v dome vo Veltrubách v stredočeskom okrese Kolín.
Kočovné časy im pripomína už len maringotka na záhrade. Zo zvierat zostal len statný poník Cipísek, ktorý má výbeh pri lesknúcom sa mercedese.
Komunisti nemali pre nomádov pochopenie
Niekoľko rokov po zákaze kočovania sa komunistický režim pustil do ďalšej veľkej akcie. V polovici 60. rokov prichystal takzvaný rozptyl miest nežiadúceho sústredenia osôb cigánskeho pôvodu. Cieľom bolo rozmiestniť Rómov najmä zo slovenských dedín po českom území. Zámer však režim naplnil len čiastočne a nakoniec od neho upustil.
84-ročný Silvestr Lakatoš dobre nevidí ani nepočuje, na udalosti spred viac než polstoročia si však rozpomenie rýchlo. „Bol to čundrácky život. Jazdili sme na Moravu, Slovensko, do Čiech, Plzne, Karlových Varov, všade. Aj v Prahe sme stáli pri Moste Barikádniků. Mali sme maringotky a také nákladiaky,“ opisuje.
Karavan jeho rozvetvenej rodiny kočoval počas celého roka. V zime hriali jej členov ohne, vôkol ktorých sa spievalo a tancovalo. Hlad im často utišoval lup z polí a kurníkov.
„Sliepky a zemiaky som musela kradnúť, pretože sme nemali čo jesť. Keď sme prichádzali do dedín, ľudia hovorili: Cigáni idú, dávajte si pozor na sliepky,“ smeje sa Lakatošová.
Komunisti však nemali pre tulácku romantiku pochopenie. V rámci štátom riadenej asimilácie Rómov sa po vzore Sovietskeho zväzu rozhodli kočovanie zakázať.
Národné zhromaždenie prijalo 17. októbra 1958 zákon o trvalom usidlení kočujúcich osôb. Platiť začal už 11. novembra. Tvorilo ho len päť paragrafov. Rómov v nich síce ani raz nespomenuli, no bolo jasné, že boli namierené hlavne proti nim.
Za porušenie zákazu kočovania hrozilo šesť mesiacov až tri roky väzenia.
Dali ich do vagónov pre prasatá a dobytok
Lakatošových zastihla predbežná policajná razia v lesíku pri Poděbradoch, v mieste, ktorému tamojší obyvatelia hovoria Bažantnica.
„Ráno na nás prišla SNB. Vzali nám občianske preukazy a papiere od koňov. Boli sme tam asi na desiatich až dvadsiatich vozoch,“ spomína si Lakatoš.
Úrady premiestnili Lakatošovcov do neďalekého mesta Pečky. Tie lepšie z piatich koní, ktoré mala, skončili na družstve, zvyšné šli na jatky. Kočovníkom zabavili aj vozy a maringotky.
„Ako provizórne bývanie nám dali železničné vagóny pre prasatá a dobytok. Z majetku nám nezostalo nič. Boli sme ľudia stvorení pre svet, cestovali sme. Zobrali nám život,“ dodáva Lakatošová a často obracia reč na neprávom zabavený majetok. Až neskôr si zo skromného platu jej manžela za pomocné robotnícke práce v Kovopodniku našetrili na vlastný príbytok v Poděbradoch.
Kočovníkov neraz posudzovali podľa sympatií
Históriu kočovania poznamenal predovšetkým 3. až 6. február 1959. Práve v týchto dňoch sa museli československí kočovníci starší než 15 rokov dostaviť na národný výbor v oblasti, kde práve bývali.
„Mali oznámiť, či sa usadia v mieste súpisu, či si vyberú iné miesto stáleho pobytu, alebo či sa vrátia do obcí, v ktorých predtým získali trvalý pobyt. Keďže nebol dostatok bytov, kočovníci často bývali ešte dva až tri roky v maringotkách na podstavcoch,“ hovorí historička Nina Pavelčíková z Ostravskej univerzity, ktorá sa zameriava na povojnovú históriu Rómov.
Toho, kto na výbor neprišiel, čakala „návšteva“ esenbákov. Boli aj v miestach, kde dnes stojí pražské sídlisko Černý Most. Tradične tam zimovala skupina Rómov, ktorá pendlovala medzi Československom a NDR. „Rómovia ich najskôr vyháňali. Ich vodcovi Gáborovi, prezývanému Budulaj, som ale neskôr vysvetlil, že nemá zmysel brániť sa. Zavrú ich a deti vezmú do ústavov. Aspoň si vydobyli, aby rodiny bývali spolu,“ hovorí rómsky aktivista Ladislav Goral, ktorý vtedy pôsobil ako sprostredkovateľ medzi Rómami a úradmi.
Úradníci neboli schopní odlíšiť, kto viedol kočovný a kto polokočovný život. Podľa Paveličkovej to neraz posudzovali od oka a na základe antipatií. Často ukazovali aj na usadlých Rómov, ktorí boli na návšteve u príbuzných.
Výsledkom razií bol súpis 46 500 osôb, z ktorých však v skutočnosti kočovala len malá časť. Na zozname bolo napríklad zhruba tritisíc kolotočiarov a cirkusantov nerómskeho pôvodu.
Chaos pokračoval aj v ďalších rokoch. Evidencia bývalých kočovníkov sa často postrácala a výbory tak prichádzali o prehľad o situácii. Rómovia sa síce nesmeli sťahovať, no veľká časť z nich nariadenie nedodržiavala.
„Napríklad v Karvinej na začiatku školského roka 1959-1960 zistili, že polovica detí zo súpisu zmizla spolu s rodičmi nevedno kam,“ uvádza historička.
Foto: Kniha Evy Davidovej Cesty Rómov 1945 - 1990
Väčšinu českých Rómov zavraždili nacisti
Pred zákazom kočovala na českom území maximálne desatina Rómov. V prevažnej väčšine išlo o olašských Rómov, ktorí prichádzali hlavne z južného Slovenska, mali vlastné tradície a vyhýbali sa nielen väčšinovej spoločnosti, ale často aj ostatných Rómov.
„Z výsledkov súpisu možno veľmi zhruba odhadnúť, že počet kočujúcich olašských Rómov v Československu sa mohol pohybovať medzi 5- až 10-tisíc,“ hovorí Pavelčíková.
Kočovanie navyše v mnohom obmedzili už v roku 1927 zákonom o potulných cigánoch. Nomádi sa od jeho prijatia museli preukazovať špeciálnymi legitimáciami s odtlačkami prstov a do niektorých miest mali zakázaný vstup úplne.
Do druhej svetovej vojny kočovali skôr v Čechách ako na Morave. Deväťdesiat percent všetkých pôvodných českých a moravských Rómov však nacisti zavraždili.
Zákaz kočovať bol pre mnohých katastrofou
Kočovníci sa živili, ako sa dalo. Muži z rodiny Lakatošovcov napríklad brúsili nože alebo kupčili s koňmi. „Keď boli konské alebo kravské trhy, dedkovia a strýkovia chodili predávať a vymieňať kone,“ opisuje dcéra Lakatošových Marie Stojková. Ženy napríklad po dedinách veštili z ruky a z kariet.
Po vojne už veľmi o tradičné remeslá kočovníkov nebol záujem, a tak sa preorientovali na priekupníctvo, kšeftovanie s potravinovými lístkami, podomový predaj či zber najrôznejších surovín.
Zákaz kočovať narušil dlhoročné tradície Rómov, ich životný štýl a často aj rodinné väzby. „Pre niektorých to bola katastrofa, nevedeli s tým žiť. Boli naučení niečo robiť a zrazu nemohli,“ hovorí aktivista Goral. A spomína si na fotografiu, na ktorej sa tlačil kôň kočovníkov na balkóne na 11. poschodí na sídlisku v Nitre. „Ako ho tam dostali, to neviem.“
„Násilným usadením sa pretrhalo všetko z ich tradičného spôsobu života. Aj po polstoročí to tieto rodiny nemôžu väčšinovej spoločnosti zabudnúť. Často žijú naďalej izolovane od ostatných a vo svojich komunitách si udržujú olašský jazyk, kultúru a svoje vlastné zákony,“ upozorňuje etnologička a romistka Eva Davidová, ktorá s Lakatošovcami hovorila v Pečkách a v Českom Brode dva týždne po tom, čo sa usadili.
Na konskom trhu v Prešove (1940). Foto: Kniha Evy Davidovej Cesty Rómov 1945 - 1990
Zákaz kočovania zrušili len nedávno
V spomienkach Rómov sa miesi clivota za strateným kočovným spôsobom života, ale aj horekovania nad drinou, ktorá ho sprevádzala.
Sami pripúšťajú, že sa vďaka usadeniu zlepšilo ich vzdelávanie a možnosť zdravotnej starostlivosti. „Za čias kočovania sa do školy nechodilo. Neviem čítať ani písať. Namiesto podpisu urobím len tri krížiky,“ hovorí Ludmila Lakatošová.
Zákon, ktorý zakazoval kočovanie, zrušili v Česku až v marci 1998, paradoxne na návrh komunistických poslancov Miroslava Grebeníčka a Zuzky Rujbrovej. Na Slovensku platil dokonca až do roku 2004.
Život na cestách už dnes Rómov veľmi neláka. Ich postoj zhrnula Marie Stojková: „Kde by sa varilo a kúpalo? Kde by sa pozeralo na televíziu?“
