Nemá rada, keď sa hovorí o rómskych osadách, radšej používa termín lokalita, svojich klientov považuje za ľudí a nerada rozdeľuje chudobných na Rómov a Nerómov. O tom, ako sa pracuje v osadách, prečo Rómovia potrebujú komunitné centrá, kde robia prácu za štát a ako sa pracuje s tými, ktorých nikto nechce, rozprávala TIMEA STRÁNSKA, riaditeľka mimovládnej organizácie Člověk v tísni Slovensko. Na riešenia extrémnej chudoby v osadách, dlhodobej nezamestnanosti a vzdelávania rómskych detí získali cenu Nadácie Orange.
Odkedy sa venujete práci s Rómami v osadách?
Slovenská pobočka humanitárnej organizácie Člověk v tísni vznikla na Slovensku v roku 2004, už vtedy tu pracovali ľudia z Česka, ktorí skúšali vo vylúčených lokalitách terénnu prácu s Rómami. Za desať rokov sa nám postupne podarilo vybudovať štyri komunitné centrá v Roškovciach, Petrovanoch, Spišskom Podhradí a Sveržove. Pôsobíme aj v Prešove v Starej tehelni a Kojaticiach, kde spolu s Rómami staviame nízkonákladové domčeky.
Hlavným impulzom, prečo Člověk v tísni začal pracovať na Slovensku, boli ničivé povodne z roku 2002. Na východ vtedy presúvali humanitárnu pomoc obetiam záplav a prekvapilo ich, keď videli naše osady a život v nich. Zrejme im to pripomínalo situácie, s ktorými sa stretli v krajinách tretieho sveta.
Česká organizácia Člověk v tísni je známa pomocou obetiam prírodných katastrof, na Slovensku sa venujete najmä komunitnej práci s Rómami.
Áno, v Česku sa organizácia vyvinula najmä pre zahraničnú humanitárnu pomoc, ale zároveň pomáhajú aj v tamojších rómskych mestských getách. Majú tam vybudované sociálne programy, ktoré sme prebrali aj my pri práci v našich lokalitách na Slovensku. Dnes máme vybudované štyri komunitné centrá, ktoré sa venujú podpore celej komunity, nielen Rómom, a jedno práve dokončujeme.
Kde ste postavili prvé komunitné centrum?
Pred ôsmimi rokmi v obci Roškovce pri Levoči. Založili ho naši kolegovia zo Slovenska, ktorí lokalitu poznali a videli, že sa tam nič nedeje, preto sa rozhodli niečo robiť. V súčasnosti tam žije približne štyristo ľudí. Osada tam je ako z iného obdobia, oddelená od obce. Odtiaľ odísť a prelomiť začarovaný kruh chudoby je veľmi ťažké.
Najdôležitejšia je príprava
Ako sa buduje také centrum v osade?
Na začiatku to je vždy o terénnej práci, aby si na nás ľudia v lokalite zvykli a začali nám dôverovať. V každej lokalite majú iné problémy, preto je našou úlohou na začiatku dobre zmapovať lokálnu situáciu. Trvá to približne šesť mesiacov, keď sa snažíme prispôsobiť našu pomoc tomu, čo ľudia v danej lokalite najviac potrebujú.
Začíname s mimoškolskými aktivitami pre deti, pomáhame im s doučovaním, aby mali ako poobede tráviť čas. Tak sa dostaneme do rodiny, kde s rodičmi riešime ťažšie úlohy ako hľadanie práce, sociálne problémy, dlhy, ale i úžeru, alkohol alebo drobnú kriminalitu.
Medzitým komunikujeme s ostatnými partnermi – so starostom, s cirkvou, so školou, či s úradmi práce, alebo Sociálnou poisťovňou. Aby sme dokázali robiť niečo s deťmi, musíme pomáhať aj rodičom. Nemá zmysel chodiť do osád s jednou šablónou programov, lebo to nefunguje.
Čomu sa najviac venujete pri práci s Rómami?
Tých aktivít je veľa, zhrnula by som to možno na dve hlavné oblasti - sociálne služby a komunitná práca, pričom sa venujeme hlavne témam vzdelávanie a nezamestnanosť. Snažíme sa podporovať rodičov, aby sa zaujímali o to, čo robia ich deti v škole. Ak majú zlé výsledky, ponúkame im doučovanie, komunikujeme so školou a venujeme sa inkluzívnemu vzdelávaniu.
Spolu čítame texty, riešime príklady z matematiky, ale i vysvetľujeme učivo v slovenskom jazyku. Dospelým zase pomáhame hľadať prácu, formovať napríklad životopisy, motivačné listy, úradné dokumenty, ako sú žiadosti či odvolania sa proti nejakým rozhodnutiam. Ďalším veľkým problémom sú dlhy, takže s nimi riešime splátkový kalendár, nastavenie úrokov a pomoc, ako sa vymaniť z pazúrov úžerníkov.
Je lepšie, ak terénnu prácu robia ľudia z osady alebo to môže robiť aj niekto „zvonka"?
