BRATISLAVA. Keď mladý človek ťažko fyzicky ublíži rovesníkovi, navyše chlapec dievčaťu, nie je to v poriadku. Niekde sa musela stať chyba. Takéto konanie nie je prirodzené v rámci jedného druhu ani u predátorov.
V týchto dňoch sa nad tým zamýšľajú tisícky ľudí, ktorých nenechala ľahostajných správa o incidente na kultúrnom podujatí v Detve.
Mladé dievča skončilo na operačnom stole potom, ako ho neznámy, tiež mladý človek, napadol palicou. Len tak, pretože mu farbou svojej pleti pripomínala migrantov. Zrejme chcel týmto násilím vyjadriť svoj postoj a strach z neznámych ľudí, ktorí majú iné vonkajšie znaky, ako on.
Takéto konanie je len špičkou ľadovca, ktorý vidíme nad vodnou hladinou. Pod ňou sa skrýva niečo väčšie, nebezpečenstvo spoločnosti s vážnymi poruchami základných funkcií. Museli by sme byť veľmi naivní, ak by sme sa utešovali tým, že to bola výnimočná záležitosť, ktorá sa nebude opakovať.
Naopak, je to signál, že naša krajina má 26 rokov po otvorení železnej opony komunistickej diktatúry vážny problém s rasizmom a xenofóbiou.
Vojna, hladomor, prírodné katastrofy ani spoločenská anómia na Slovensku nie sú. V tomto prípade, ktorý žiaľ nie je a nebude ojedinelý, zlyhali predovšetkým ľudia. Vychovávatelia, autority a vzory.
Zlyhali sme všetci, ktorí sme nič neurobili, keď sa v našej blízkosti dostal mladý a nezorientovaný človek do područia vodcov, ktorí ho zneužívajú pre svoje vlastné záujmy. V tomto prípade zostali dva poškodené mladé životy, ktoré sa budú veľmi dlho liečiť zo svojej traumy.
Žijeme v rôznych realitách
Ponižovanie na dennom poriadku
Pri svojej práci sa denne zoznamujem s Rómami. Mám priateľku Janu, zoznámili sme sa pred piatimi rokmi v jej obchodíku s obnoseným šatstvom. Občas sa stretneme, doma alebo na verejnosti. Niekedy mi zavolá, aby sa mi zdôverila so svojimi zážitkami či rozhodnutiami. Aj ja sa s ňou radím. Naše priateľstvo je pre mňa normálne a obohacujúce, pre širšie okolie ale zrejme nepochopiteľné. Vidím to hlavne vtedy, keď sme spolu vo verejnom priestore.
Vtedy sa dostávam do sveta, ktorý nepoznám. Vnímam upreté pohľady predavačiek na jej prsty v obchode, v horšom prípade na krk dýchajúceho ochrankára. Zažívam s ňou pocity poníženia z odmietnutí pri poskytovaní služieb, nepriateľské pohľady. O to viac si cením, že dokáže byť takou, aká je. Aj ona sa so mnou dostáva do iného sveta. Priznala sa mi, že sa už v stave bezmocnosti na úradoch znížila k zaklínacej formulke: „Mám známu, čo sa v tom vyzná a môže mi pomôcť. Ona je biela.“
Ingrid Ďurinová
