Ženy nechcú odchádzať od mužov, ale túžia dôstojne žiť

BRATISLAVA. Rómske ženy majú strach z kontrolovania, prenasledovania a ekonomického obmedzovania viac, ako z iných foriem násilia.

„Často vidím, ako ženy nakupujú v obchode a muži rozhodujú, či to môžu kúpiť, alebo nie. Pri pokladni muž zaplatí a peniaze necháva u seba. Žena nemá žiadne financie," povedala pre Sme Zuzana Gáborová z Jánoviec.

Podľa nej si niektoré z nich ani neuvedomujú, ako nimi muži manipulujú a rozhodujú o všetkom, bez akejkoľvek vzájomnej dohody.

Nový pohľad na problematiku násilia páchaného na ženách v rómskom etniku priniesli hĺbkové rozhovory s nimi počas výskumu v rokoch 2014 a 2015.

„Na túto tému sa realizoval kvalitatívny výskum v rámci národného projektu Podpora eliminácie a prevencie násilia na ženách. Mali sme možnosť participovať s 21 rómskymi ženami, ktoré zažívali násilie v partnerskom vzťahu,“ povedal Ivan Rác z Ústavu romologických štúdií v Nitre.

Ivan Rác. Foto Roman Čonka

Ako vysokoškolský pedagóg Univerzity Konštantína Filozofa sa Ivan Rác, ktorý sa zaoberá problematikou rodovej rovnosti a násilia páchaného na ženách, podieľal na tomto výskume financovanom Európskym sociálnym fondom.

Postavenie ženy sa zmenilo

Babičky rozprávali, ako si museli dávať pozor, čo na verejnosti povedia, ako sedia alebo či stihli navariť, kým prišli muži z práce.

Rómska matka bola kedysi pod prísnym dohľadom a jej každodenný život sa točil iba okolo kuchyne a detí. Nevesta sa po sobáši zvyčajne prisťahovala k rodine manžela. A tu začala nová etapa jej života.

Bola nielen pod dozorom muža, ale aj svokry. Svoj rešpekt si muž často vynucoval fyzickým násilím, ktoré sa neskôr stalo takým bežným, že to nikto nepovažoval za problém.

Ukazuje sa, že postavenie rómskych žien sa zmenilo minimálne v tom, že fyzické násilie vystriedala sociálna izolácia a ekonomická forma násilia.

Výskum, ktorý sa realizoval pod gesciou Inštitútu pre výskum práce a rodiny ukázal, že násilie páchané na rómskych ženách má formy a prejavy porovnateľné s násilím v majoritnej spoločnosti.

„Ide o fyzické, psychické, sociálne, ekonomické či sexuálne násilie. Čo mňa osobne prekvapilo je, že vo veľkej miere sme identifikovali nadmernú kontrolu, prenasledovanie, sociálnu izoláciu a prejavy psychického násilia,“ uviedol Ivan Rác, ktorý prednáša na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Mýty, stereotypy a realita

Väčšinová spoločnosť sa domnieva, že na základe temperamentu, ktorý je Rómom vlastný, sa akékoľvek nezhody medzi partnermi riešia fyzickým násilím.

U niektorých Rómov z marginalizovaných oblastí ešte stále prevláda stereotyp, že žena sa narodila preto, aby sa starala o rodinu a muž je tým, kto zaobstará obživu.

V súčasnosti je častokrát rómska žena živiteľkou rodiny. Ak má muž šťastie, pritrafí sa mu krátkodobá brigáda, no jeho partnerka vlastne zabezpečuje pravidelný prísun financií. A práve to môže byť spúšťačom ekonomického násilia.

Pre ženu je jediným zdrojom peňazí podpora od štátu. V prípade ekonomického týrania preberá podporu muž, a ten rozhoduje, na čo sa peniaze minú. Žena nemá prístup k rodinným financiám, dokonca sa stáva, že aj o zabezpečení obživy rozhoduje iba muž.

Sociálna izolácia bez práv a slobody

Každý jedinec v našej spoločnosti ma právo slobodne sa rozhodovať, bez ohľadu na etnickú príslušnosť, vierovyznanie či pohlavie. Porušovanie tohto práva je trestným činom.

Častou formou násilia páchaného na rómskych ženách je sociálna izolácia. Rozumie sa pod tým taká forma násilia, kedy životný partner ženu pri každej príležitosti nadmerne kontroluje.

Dovolí jej stretávať sa len s blízkymi osobami z rodiny, zakazuje rozprávať o súkromných veciach rodinným príslušníkom a po každej návšteve nasleduje výsluch.

Žena nesmie chodiť do spoločnosti. V prípade, že už naozaj musí odísť mimo domova, je kontrolovaná telefonátmi, za žiadnych okolností nesmie meškať. Jej základné občianske práva a slobody sú obmedzené.

Aj keď sa o tejto problematike hovorí už častejšie, v spoločnosti prevláda názor, že to, čo sa deje za dverami domova je každého súkromná vec. Obete narážajú na to, že násilie je našou spoločnosťou tolerované a okolie je nevšímavé.

Násilie je celospoločenský problém

„Rok 1989 priniesol samozrejme zmeny. Dovtedy bola táto téma akoby vtesnaná do intimity rodinného súkromia. Po 25 rokoch môžeme povedať, že problematika sa posúva vpred. Jednak vznikajú mimovládne organizácie, rôzne inštitúcie, ktoré majú ambície pomáhať,“ uviedol Ivan Rác.

Na Slovensku máme viacero mimovládnych organizácií, ktoré pomáhajú ženám prekonať svoj strach, a eliminovať násilie. Obojstranné úsilie o zmenu je podmienené vzájomnou dohodou medzi ženou, ktorá chce svoj život zlepšiť a medzi odborníčkami, ktoré jej v tom vedia pomôcť.

Ak sa žena rozhodne opustiť násilníka, vždy zvažuje, čo je pre ňu a jej deti menším zlom. Odchodom by stratili domov, a tak sa v mnohých prípadoch stáva, že matka ostáva pri násilníkovi iba preto, aby boli deti zabezpečené.

„Žena, ktorá prežívala násilie, potrebuje zabezpečiť štandardnú komplexnú pomoc. Musí mať ochranu, bezpečie a rešpekt. Okrem toho samozrejme stopercentnú diskrétnosť. Práve túto pomoc poskytujú napríklad Bezpečné ženské domovy,“ povedal Rác.

Pomôcť môžeme všetci

Spoločnosť by mala byť otvorená a nezatvárať oči pred problémom, ktorý sa týka nás všetkých. Osoba, ktorá zažíva násilie akejkoľvek formy, môže byť našou susedkou, kolegyňou, zamestnankyňou či príbuznou.

„Žiadna žena nechce opustiť otca svojich detí. Treba však vedieť, že násilie je proces, ktorý má svoje fázy. Začína narastaním napätia, fyzickým napadnutím, pokračuje medovými týždňami, kedy sa muž ospravedlňuje a nosí žene kytice. Potom sa znova celý kolobeh opakuje. Nie je to jednorazová záležitosť, ale cyklus,“ dodal Ivan Rác.

Autor: Monika Komorová